Duna: Časť druhá
S kompromismi, ale dobré

Druhá časť Duny Denisa Villeneuvea kvalitatívne predčila všetky doterajšie adaptácie tohto skvelého románu či jeho pokračovaní a to vo výraznej miere. Aj prvý diel oproti nej vyzerá len ako taký prológ a z Lynchovej adaptácie z roku 1984 sa tým definitívne stáva len bizarná kuriozita.

A nestalo sa tak kvôli práci s vizuálnymi efektmi, či CGI, ale vďaka poctivej filmárčine, hereckým výkonom a všeobjímajúcej atmosfére. Tá je práve tým, čo popri samotnom príbehu drží film pohromade. Villeneuve v tomto smere nič nezanedbal. Síce to nie je úplne bez chýb, ale o tom až neskôr.

Plán rozdeliť Dunu na dve časti bol prijatý pozitívne, čo nebýva pravidlom, keďže sa v nedávnej minulosti rozmohli aj veľmi účelové rozdelenia (a naťahovania). Knižná predloha Franka Herberta je však rozsiahle dielo, pri ktorom je nemožné do jedného filmu spracovať všetko zaujímavé. Nedá sa to ani do dvoch. Villeneuve sa v prvej časti dostal v skutočnosti za polovicu, pre druhú mu tak ostávalo len približne 300 strán (podľa posledného amerického vydania). Je to však dobrý moment na prestávku. Paul začína v tomto momente žiť s Fremenmi, čo je jednak začiatok jeho premeny na jedného z nich, ale zároveň aj začiatkom boja proti okupantom a pokoryteľom jeho rodu Harkonennovcom. Druhá časť je tak výrazne akčnejšia a prináša množstvo bojových scén. Z Paula (Timothée Chalamet) sa postupne stáva neohrozený vodca a vyzývateľ samotného Imperátora, i keď sa tejto úlohy dlho stráni.

Frank Herbert sa v románe zameral na sociálnu a politickú budúcnosť ľudstva, nie na technologickú. Tá je limitovaná len na určité veci – vesmírne lety, štíty, ornikoptéry a niektoré zbrane. Pozornosť je venovaná skôr, povedzme, antropologickému pohľadu na jednotlivé kultúry, náboženstvo a to ako funguje moc a z čoho môže prameniť. Toho sa drží aj film, chýba mu však silnejší dôraz na pre Herberta dôležitú ekológiu, pričom prvý diel na to pripravoval pôdu. Ostalo to tu však len v podobe „sna o zelenom raji“. Denis Villeneuve vynechal množstvo dôležitých aspektov z Herbertovho univerza a s nimi aj mnohé postavy, či udalosti. Je však pochopiteľné, že potreboval selektovať a v mnohom aj zjednodušovať – a robí to vo väčšom meradle ako David Lynch vo svojom pokuse z roku 1984. Cieľ urobiť Dunu prístupnou aj masám nových divákov je tak nepopierateľný.

Či sa tak filmová Duna stáva menej sci-fi, ako tvrdia mnohí menej spokojní diváci, si nedovolím v tejto chvíli hodnotiť. Podľa mňa si toto spracovanie vedia maximálne užiť aj tí, ktorí knižnú predlohu čítali, dokonca možno stále viac ako ostatní diváci. Villeneuve totiž priniesol hneď niekoľko veľmi silných scén, ktoré kvalitatívne presahujú zvyšok inak stále výnimočne kvalitného filmu. A práve tie budú vedieť oceniť najviac práve zorientovaní diváci. Za mňa je to napríklad scéna v stane po prvom Paulovom boji s Fremenmi, keď ho konečne príjmu medzi seba a dostane od nich nové mená.

Herecky ma pozitívne prekvapil Timothée Chalamet. Do role Paula so všetkými vrstvami, ktoré to oproti prvého dielu prináša, rozhodne dorástol a vnútorný prerod i motivácie som mu napriek nedostatočnému priestoru veril. Výborní boli aj Rebecca Ferguson, Stellan Skarsgård, Javier Bardem, či Dave Bautista. Dôležitý priestor dostal aj Austin Butler, ktorý ako následník baróna Harkonnena dokázal zosobniť zvrátenosť, ale aj tragédiu svojho chorého rodu, veľmi intenzívne. Na druhej strane Zendaya ma ako Chani nepresvedčila. Na plátno sa s ňou stále dostáva len dievča zo súčastnosti, ako keby sa do role vôbec nedostala, možno sa na ňu jednoducho nehodí, alebo je to scenárom. Ešteže s Chalametom im to spolu celkom funguje.

Snímka má až 165 minút a napriek tomu je najmä jej záver pomerne uponáhľaný. Nie je tam priestor spracovať všetko, čo sa na plátne deje, dôležité momenty nemajú šancu adekvátne vyznieť a mnohé je vypovedané len skratkovite. Aj záverečná bitka by si zaslúžila viac priestoru. O to silnejšiu rolu preberá vybudovaná atmosféra a celkové audiovizuálne spracovanie, ktoré si práve v tých momentoch, keď neostáva dosť času, unáša film aj dej. Netradične veľkú dôležitosť tu získal zvuk a nemyslím tým len soundtrack, ale všetky zvuky prostredia, piesku, jazyky. Pre mnohých to môže byť zážitok sám o sebe. A konečne dostala poriadny priestor aj samotná planéta, Villeneuve sa snaží divákov udržať v púšti čo najdlhšie.

O snímke Duna: Časť druhá by sa toho dalo ešte napísať mnoho. O jej pozitívach aj negatívach. Výrazné pozitívne pocity u mňa však prevažujú a teším sa na reprízu. Denis Villeneuve sa ako režisér a scenárista v sci-fi mimoriadne osvedčil. Konečne v ňom máme tvorcu, ktorý žánru a knižnej predlohe naozaj rozumie. To pri mnohých hollywoodskych produkciách chýba. Vďaka tomu si mohol dovoliť aj viaceré zmeny oproti predlohe a stále sa dokázal držať Franka Herberta v tom najdôležitejšom.