Žáner: hraný dokument
Minutáž: 60 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Gejza Dezorz, Jozef Páleník
Scenár: Gejza Dezorz, Jozef Páleník
Kamera: Ivo Miko, Richard Žolko, Timotej Križka, Jozef Páleník, Feri Banana
Hudba: Marian Čurko
Hrajú: Pavel Vrabec, Yoshua Kanálosh, Daniel Lipšic, Cecília Maderová, Jaroslav Spišiak a iní.

Devínsky masakerKino je pre väčšinu ľudí miestom zábavy a oddychu. Niet pochýb, že práve rozhodnutie poslať dokument o tragédii v Devínskej Novej Vsi do kinodistribúcie vyvolalo toľko búrlivých reakcií a kritiky. Protestovali nielen novinári, ale čo je podstatnejšie, obyčajní ľudia, ktorí stále, aj po pol roku po tragédií, vnímajú udalosti veľmi citlivo. Škrelo by to verejnosť rovnako, ak by dokument odvysielala verejnoprávna televízia? Nie. Slovensko ale zjavne nie je pripravené na niečo, čo je v zahraničí bežné a tvorcovia to mali rešpektovať. Na ich obhajobu sa dá povedať iba toľko, že film nerobili pre peniaze – ak by aj áno, tak by boli iba neskúsenými idealistami s fantáziami namiesto reálnych cieľov.

Tak aký je jeho účel? Zrekapitulovať, vyjasniť, vyrozprávať a urovnať na pravú mieru. Pravdou je, že správy o tom, čo sa v Devínskej Novej Vsi deje, boli úsečné, neúplné, mätúce, protichodné a na dlhý čas zahltili stránky periodík i správy televízií. Na verejnosť vychádzalo aj množstvo dezinformácií, ktoré poplietli celý obraz udalosti a mali, žiaľ, veľmi nepríjemné spoločenské následky. Na Slovensku sa totiž našli i takí, čo Ľubomíra Harmana za jeho zločin velebili.

Svedčiť o obetiach, priebehu, policajnom zásahu a aj o osobe vraha na plátne budú susedia, rodina a najbližší známi. Dokument sa snaží o objektívny a ucelený obraz. Tým, čo napäto sledovali každú správu o masakri, veľa nového o obetiach nepovie. Naopak, tvorcom sa podarilo poskladať Harmanov slušný portrét, odkryť jeho pozadie a možno i to, čo ho k tejto hrôze viedlo. Vysvetliť situáciu z pohľadu ochranných zložiek mali možnosť minister vnútra Daniel Lipšic a prezident policajného zboru Jaroslav Spišiak – ten, trpiac pred kamerou, zrekapituloval iba to, čo všetko ešte nie je objasnené.

Devínsky masaker (2010) Devínsky masaker (2010)

Hraný dokument je značne štylizovaný. Počnúc prácou s kamerou, prestrihmi, grafikou a hudobnou zložkou, ktoré, podľa môjho názoru a na rozdiel o obsahovej stránky, tvorcovia neustriehli. „Mačovská“ grafika a silácka raperská pieseň na záver sú presným opakom decentnosti a zdržanlivosti, ktoré si téma vyžaduje. Dramatická hudba počas rekonštrukcie má podčiarkovať vážnosť snímky a ak ju bez námietok necháte v sebe plynúť, veľmi reálne vám sprostredkuje hrôzu neľútostného vraždenia. Spracovaním sa preto film (asi nechtiac) viac približuje k fikcii.

Scenár je vybudovaný prehľadne a usiluje sa o nestrannosť tak veľmi, že v publiku vzbudzuje rozpaky ohľadom jeho interpretácie. Dokumentu chýba jasný záver, ktorý by snímku i udalosť uzavrel. Tvorcovia neakcentovali ani (možno príliš) benevolentné zákony o držbe zbraní, ani úlohu chýbajúcej rodiny Ľubomíra Harmana, ktorá sa od svojho príbuzného dištancovala roky pred tým, ako vytiahol zbraň. Záver preto vyznieva trochu hlucho a neprináša žiaden posun či rozuzlenie. Iba ak zamyslenie nad tým, ako ľudia pôsobia navonok a akí naozaj sú.

Na koniec sa vrátim k zámeru dokumentu. Devínsky masaker je do veľkej miery premyslenou spomienkou, uceleným záznamom a vysvetlením udalostí a nebude hanbou pripomínať si tragický koniec leta 2010 práve takto. Ak opomenieme trúfalo okatú promenádu štábu televízie JOJ, v medziach žánru, filmárskej roboty a objektivity napĺňa dokument všetky kritériá. V otázke spoločenskej vhodnosti rozhoduje viac návyk publika ako kvalita odvedenej práce, preto sa mnohí rozhodli už vopred, a to sa im nedá zazlievať.