Deväťdesiate (Mid90s, 2018). © Filmcoopi Zürich AG

dráma, komédia, coming-of-age
2018 / 85 min. / MP 15

Originálny názov
Mid90s

USA

Réžia
Jonah Hill
Scenár
Jonah Hill
Nemal som brata, čo by ma bil, a tak ma držal v cajku. Môj brat chodil domov iba občas na víkend, internát mal na druhom konci republiky. Sme si boli vzácni.

V jeho neprítomnosti som mu chodil do izby, listoval jeho hanbaté časáky, hľadal cigarety v jeho zbierke krabičiek rôznych značiek. Našiel som spolovice vyfajčenú cigaru. Dva šluky na balkóne, zahasiť, vrátiť do krabičky. Nevedel som, že cigary sa nešlukujú.

Mama nebola na mňa sama. Mal som otcovskú figúru. Vtedy ešte fajčila v dome.  Nerihal som zo šlukovanej cigary. 

Figúru som mal. Plagáty som mal. Väčšinu po súrodencoch. Nechával si tie, čo sa mi páčili. Doors, INXS, Queen. O kapelách som mal iba základnú predstavu.

Nemal som dosku, čo by ma viezla. Mali sme káry, drevené napodobeniny formulových monopostov. Mal som bránku v plote, vyliezol na ňu, točil sa tam a späť 90 stupňov. Vyzeral na nej otca v 90-ych. Ako zaprázdnený sa vracia z krčmy.

Býval som na dedine, nie na californskom predmestí. Na jednej strane sveta čmudiaca cementáreň, na druhej zaoblená sopečná hora, kde rokmi pribúdali pásy holín. Smiali sme sa: To sú nové zjazdovky.

Začal som počúvať hudbu, lebo som do nej mohol uniknúť. S najlepším kamarátom sme založili fiktívnu kapelu. Volala sa Hairy Breasts. Bola napumpovaná testosterónom.

Fičali sme si na páskach, nahrávali si pesničky z rádia alebo kopírovali originálky alebo kopírovali kópie kópií. BASF sa dali zniesť, ale TDK, to už bola kvalita. Cédečká ešte neboli, a keď tu boli, boli drahé alebo nebol prehrávač. (Prvý CD magič do domu – Aiwa – kupovala segra v prešovskom Tescu, bývalom Priore, z jednej zo svojich prvých výplat. Mohol som mať 13-14).

Mali sme gameboye a pirátske východoeurópske napodobeniny Atari a Nintenda tiež na pásky, tiež pirátske, na každej páske boli desiatky či stovky hier. V skutočnosti ich bolo zopár, iba sa s drobnými obmenami opakovali.

Otcovskú figúru som znenávidel a mame snažil nepridávať starosti. Počúval svoju hudbu, myslel si vlastné veci. Postupne, pomaly, potichu. Už nie chlapec roztomilý, čo ho všetky susedy zbožňujú. Taký bystrý, taký milý, také krásne modré oči a blonďavé vlasy. Odrazu ich stratil.

Deväťdesiate (Mid90s, 2018). © Filmcoopi Zürich AG

V prechode od detstva k dospievaniu aj Stevie z Palms v Los Angeles (Sunny Suljic) veľa stráca. Čo získava, sa nie vždy oplatí. Zbije partiu so skejťákmi, spoznáva priateľstvo. Trávia spolu čas; jazdia, vylepšujú techniku a triky, snívajú o výletoch do Európy, o úniku z geta/predmestia. Popíjajú, pofajčujú, fantazírujú, papajú, na dievčatká žmurkajú.

Otvára sa pred ním svet a Stevie sa do všetkého vrhá – doslova – po hlave. Nepozná strach, nerozlišuje „čiernych ľudí“. Matka aj brat sú zhrození, s kým sa to dal dokopy. Úteky pred policajtmi, ponocovanie, sexuálne skúsenosti. Kam odchádza náš chlapec?

Z režijného debutu Jonaha Hilla presakuje, až tryská atmosféra 90. rokov. Všetky atribúty, artefakty, situácie, na ktoré si spomeniete. Všetka hudba – neopunk, gangsta rap, Nirvana. Utopeniu v nostalgii bránia humor, svižné tempo a striedma stopáž (85 minút). Skejteri sú ríl. Keďže dospievanie je všeobecná skúsenosť, pochopia, o čo ide, aj dnešní tínedžeri, aj tí, ktorí si tútu fázu odbili pred poslednou dekádou 20. st.

Možno by hlava partie Ray (Na-Kel Smith) nemusel byť až tak prirodzene inteligentný a svojou autoritou vyvažovať zlý vplyv rozmaznaného Fuckshita, čo chce iba pártiť a pokojne vezie chalanov opitý na mol. Chýba potom obava, že Stevie je ozaj v ohrození. Aj v najhorších okamihoch je kdesi v úzadí prítomná istota, že všetko skončí dobre.

Deväťdesiate (Mid90s, 2018). © Filmcoopi Zürich AG

Ale čo zo Stevieho nakoniec bude, sa Jonah Hill nepokúša nalinajkovať. Nekladie do záverečných titulkov tie otrasné vševedúce komentáre, ako každý z partie skončil v dospelosti. Necháva budúcnosť otvorenú.

Celý život padáme. Iba posledný raz nevstaneme. Deväťdesiate sú o pádoch predtým. Z ktorých sa dá pozviechať. Znovu hľadieť dopredu s nádejou. Jonahova jemná revízia amerického optimizmu.

P. S.: Keď som mal 13, môj hudobný vkus sa o hudbu použitú vo filme veľmi neotrel, iba Nirvane sa nedalo vyhnúť. Ale jeden veľmi špecifický song má soundtrack môjho života spoločný so Stevieho. Najslávnejšiu tému kapely Omega – Gyöngyhajú lány. Kde sa vo filme z Californie 90. rokov nabral maďarský socpopový megahit, nemám poňatie. Ani to nechcem vedieť. Stačí, že tam je a v príslušnej scéne sa nedá rovnocenne nahradiť ničím hocičím.