Darebák a pretekárka
Láska až za hrob, film za menej

Pre Belgičana Michaëla R. Roskama je Darebák a pretekárka len tretím celovečerným filmom, ktorý v kariére režíroval. Ale hovoriť o nastupujúcej generácii je zase trochu podivné u človeka, čo tento rok oslavuje 46. Aspoň sa mu už prvými dvomi podarilo spraviť si dostatočné meno, aby tento najnovší dokázal vyvolať očakávania.

Roskamov debut podľa vlastného scenára Býčia šija (2011) získal nomináciu na Oscara a druhý film Špinavé prachy (2014) už točil v USA s hviezdami ako Tom Hardy a James Gandolfini. V oboch vystupoval aj flámsky herec Matthias Schoenaerts a Roskam si ho vybral aj do hlavnej úlohy darebáka. Schoenaertsa doteraz možno najviac preslávilo účinkovanie po boku Marion Cottilard v romantickej dráme Z hrdze a kosti (2012) Jacquesa Audiarda. A aby som dotkal sieť prepojení, na scenári Z hrdze a kosti (a ďalších) s Audiardom spolupracoval Thomas Bidegain, podpísaný pod scenár Darebáka a pretekárky, Roskamovho a Schonaertsovho návratu do Belgicka.

Zatiaľ čo pôvodný francúzsky názov odkazuje na vernosť a dôveru ako nosné témy, na ktorých stojí a láme sa vzťah Gina a Bénedicte, slovenský distribučný preklad zdôrazňuje ich rozdielnosť. Bénedicte-Bibi je športovkyňa v adrenalínovom odvetví automobilových závodov. Tradične mužská, vo filmoch až mačisticky zobrazovaná disciplína ozvláštňuje neprehliadnuteľný sexepíl Adèle Exarchopoulos (Zo života Adèle). Nemusí sa len tak nechať zbaliť, akceptuje Gina s vlastnými podmienkami („žiadne kvety“). Ginovo tajomstvo spočíva v tom, že spolu s kamarátmi prepadáva banky. A ešte má z detstva fóbiu na psy, čoho kombinácia sa mu stane osudnou.

Romantickej rovine alebo charakterovému vývoju by možno pomohlo, keby Roskam nestrihol z prvého rande hneď na súlož, no i napriek tomu film nazbieral vo výsledku úctyhodných 130 minút. Gangsterská akcia je zrežírovaná a nasnímaná zručne a pútavo, podobne pretekárske pasáže. Ani jedného nie je tak veľa, aby sa stratila zo zreteľa hlavná romantická zápletka. Rýchlosť a násilie gradujú pozvoľna až k očakávanému zvratu alebo bodu zlomu.

Niežeby sa už dovtedy nevynárali zbytočné klišé alebo nedokrvené vedľajšie postavy. Benédictin otec zrejme pozná všetky „také typy“, ale nedokáže s nimi nič urobiť a jeho pomoc dcére ostáva v morálnej, teda teoretickej rovine. Ginovi spoločníci a ich partnerky nedávajú skoro žiadny dôvod na zapamätanie, pri nich aspoň zvrat prináša aj ozajstné prekvapenie. Z „aristokratického zloducha“ však záporáctvo od začiatku lezie aj z uší a prekvapuje len tým, že sa akosi nedostane k tomu, aby Bibi znásilnil alebo aspoň jej nechutne olízal krk.

Nič z uvedeného neprebíja pozitívne dojmy z prvej hodiny až hodiny a pol. Na skutočné rozpaky až sklamanie si treba počkať na poslednú polhodinu, kam sa scenáristi aj s režisérom rozhodli umiestniť ďalšie zvraty, niektoré nijak nepodmienené doterajším dejom. Majú zrejme podporovať tragický rozmer Gigiho a Bibinej lásky. Dosahujú skôr však prekročenie diváckej trpezlivosti a dobrej vôle.

Peripetie postáv sa potom stávajú aj peripetiami pre diváka. Nie je totiž jasné, prečo sa tieto zlé veci dejú a namiesto toho, aby z diváka žmýkali sympatie s postavami, ktoré si doteraz stihol zamilovať, zvyšujú skôr netrpezlivosť a znechutenie, že sa s ním tvorcovia hrajú, aby si vyventilovali svoj sadizmus alebo zmysel pre dramatickú zápletku, čo je v tomto prípade asi jedno.

Pokiaľ by sa uspokojili s nedopovedaním, respektíve úplným vynechaním niektorých motívov, nielenže by film skrátili aspoň o 10-15 minút, ale možno aj celý konečný výtvor by mal väčší zmysel a dával silnejší záverečný dojem. Takto to pravdepodobne nebude jeden z vrcholov životného snaženia pre nikoho z vymenovaných zúčastnených tvorcov.

---