Climax (2018). © ASFK

Európske filmové festivaly tento rok vzal útokom aj známy argentínsky podpichovač Gaspar Noé. Filmovým fanúšikom utkvel v pamäti ako majster provokácie, ktorý rúca konvencie a často šokuje. Robí autorské filmy – je režisérom, scenáristom, editorom aj producentom. Každým svojím filmom otvára horlivé diskusie a často polarizuje filmovú verejnosť.

Tak to bolo v jeho predošlom filme Láska, erotickom 3D filme, aj pri Irréversible, ktorý extrémne realisticky zobrazuje akt znásilnenia. V nastolenom trende pokračuje aj najnovším počinom Climax, nakrúteným za 15 dní. Diváci u nás mohli vidieť na festivaloch v Karlových Varoch, Cinematiku aj v rámci Projektu 100.

Climax je filmom, ktorého hlavný dej sa odohráva počas jediného dňa. Partia mladých, sexy a nadržaných tanečníkov oslavuje koniec úspešného turné, vinyly sa točia, parket je horúci, chlastá sa sangria a divák sa veľmi rýchlo a pomerne chaoticky zoznamuje s postavami. Noé sa opäť hrá s publikom a ignoruje akékoľvek pravidlá filmového rozprávania. Prvá polovica filmu je tak vlastne jeden veľký, ohromne natočený tanečný videoklip.

Už po prvých minútach je jasné, že Noé nás opäť vezme na svoj egotrip ignorujúci štandardný lineárny naratív. Parket je stále horúcejší, tanečníci nadržanejší a sangria vypitá. Avšak má to háčik – v drinku bola extrémna dávka LSD. To je v podstate… všetko. Divákovi ostáva len splynúť s kamerou a byť tichým pozorovateľom hrôz, ktorých bude svedkom.

Climax sa v druhej polovici zmení na povestný bad trip, kde sa divák stáva blúdiacou dušou medzi vytripovanými deckami, ktoré prežívajú skutočný horor. Noé opäť vykráda sám seba a nevyužíva v podstate nič nové – atmosféra plynie, šokujúci záber na hranici morálky strieda ešte šokujúcejší. Sám režisér sa vyjadril, že hercom/tanečníkom dal voľnosť – či už v konaní alebo osude svojich postáv. O Climaxe teda môžeme tvrdiť, že je vyhroteným kamerovým cvičením, kde absentuje akýkoľvek príbeh a aj napriek tomu to perfektne funguje.

Climax (2018). © ASFK

Na plátne sa stále niečo deje, scény sa zarývajú pod kožu a citlivejší divák by sa filmu mal vyhnúť. Stopáž aj tempo sú veľkou devízou, film nemá čas začať nudiť, aj keď treba uznať, že niektoré situácie pôsobia až triviálne. Ako párty eskaluje, je nám jasné, že sa blížime k nevyhnutným záverom, ktoré sa snažia divákovi ponúknuť prekvapivý ‚climax‘, no popravde to nie je najsilnejšou stránkou snímky. Postavy sú iracionálne, herecké výkony výborné – avšak treba poznamenať, že nevyvážené (samozrejme, pri takom počte hlavných postáv je to pochopiteľné).

Noé dokazuje, že vie točiť drogy ako nikto iný. Po predošlých snímkach úplne opúšťa filozofický level, nemoralizuje a sledujeme jednoducho party, that goes wrong. Z môjho subjektívneho hľadiska mi to celkom vyhovuje a Climax mi príde veľmi osobný, jednoduchý a aj napriek tomu zanechá stopu. Štandardom je vynikajúca kamera, stroboskopické titulky, neóny a samozrejme fantastický soundtrack (Aphex Twin, Daft Punk, Dopplereffekt).

Je mnoho miest, kde by som na Climaxe našiel nedostatky, avšak nevidím v tom nejaký zmysel. Ako som písal na úvod, Noé divákov polarizuje a buď ho zbožňujete, alebo neznášate. Climax opäť ohuruje formou, avšak to už možno ani zarytým fanúšikom úplne nestačí, keďže neprichádza s ničím novým. Pre mňa po miernom sklamaní z režisérovho posledného filmu Love (2015) je Climax sviežou jazdou a aj napriek jednoduchému obsahu silným audiovizuálnym zážitkom. Gaspar, I think you’re freaky and I like you a lot!