Chvilky (2018). © ASFK

Beata Parkanová v roku 2015 absolvovala scenáristiku a dramaturgiu na FAMU. Napísala scenár filmu a – čo je už pre scenáristku menej typické – aj si ho sama zrežírovala. Nenápadná psychologická dráma je žáner, o aký v našich končinách nie je núdza, no i tak sú Chvilky originálnym filmom a s nadhľadom prečnievajú väčšinu konkurencie.

Už názov napovedá, že nepôjde o súvislý príbeh s vývojovou líniou, ale o chvíle, momentky zo života hlavnej hrdinky, mladej ženy z malomesta, ktorá má oboch rodičov (síce rozvedených), babičku (síce so zistenou rakovinou, ale čipernú) a aj milenca (síce ženatého a s deťmi).

Parkanová do postavy Anežky vložila veľa zo seba, zo skúseností a pocitov, aké sama prežívala v korešpondujúcom životnom období. Ťažko ho vymedziť vekovo, lepšie sa hádam definuje ako štádium, keď sa človek – mladá žena – vymaňuje spod vplyvu rodiny a (ešte) nemá stáleho partnera a vlastné dieťa (deti). Aj zasadenie filmu do prostredia Vysočiny, Velkého Meziřičí, odkiaľ režisérka pochádza, prispieva k dojmu autentickosti, čerpania z osobného prežívania.

Anežka nemá existenčné problémy, netrpí hmotnou núdzou. Čo ju ťaží, sú práve vzťahy. Snaží sa podporovať svoju rodinu, ako môže, ale nedostáva od nej veľa naspäť. Babička, ktorú vyváža po doktoroch a navštevuje deda, zrejme Alzheimerom pripútaného na lôžko, nakupuje jej a inak pomáha, mimovoľne prehodí, že „stejně mám ten nemocný prsník z vás“.

Rodina ju utrápila k rakovine. Anežka nie až tak, ale babička seká ďalej rečami o nápadníkoch, o chybách na Anežkinej postave a tak dále. Repliky sú často úsmevné, ale rovnako dokážu zadierať pod kožu, a výraz tváre Jenovéfy Bokovej v hlavnej úlohe tieto ambivalentné pocity výstižne komunikuje. Nesmeje sa ani neplače, má na krajíčku slzy cez bolestný úškrn.

Podobne otec, ktorý pomáha dcére s drevom na vykurovanie chalupy, ale emocionálne je k nej dosť hrubý, prinajlepšom žoviálny, a takisto sa nevyhýba kritickým komentárom na jej fyzičku alebo na adresu matky. Rozviedol sa s ňou už dávno, ale bezpečne vie, že kým boli spolu, bola na tom psychicky oveľa lepšie.

Chvilky (2018). © ASFK

Anežkina matka totiž trpí ťažkou depresiou, ktorá ju väzní vnútri domu a bráni jej v akejkoľvek aktivite. Zvyšok rodiny nad ňou už zrejme zalomil palicu. Jedine Anežka za ňou chodí a snaží sa prebúrať cez barikádu zbúchanú z „nevím“, „ani ne“, „nejde to“, aj keď ide o takú jednoduchú vec, ako je pohrabanie lístia na záhrade.

Nezabudnime na milenca. Nezmyselný vzťah, naplňovaný v kabíne kamiónu pomedzi vybavovanie zákaziek a telefonáty manželky. Môže jej tento chlap niečo dať? Niečo, o čo by neukrátil svoju zákonitú a deti? A čo slovenský hudobník Mareka Geišberga, rovnako kruto ženatý, nahrádzajúci odlúčenie počas turné chemickými procesmi s náhodnými známosťami, akou je aj Anežka?

Submisívna snaha mladej a krásnej ženy vyhovieť každému, byť všetkým oporou, ju privedie až do psychologickej poradne. Síce ani tam nedokáže vypovedať o sebe (celý film ju nikto poriadne nepustí k slovu, iba počúva a prikyvuje), ale aspoň sa konečne poriadne vyplače.

Presné pozorovanie rodinných a intímnych vzťahov umocňuje Parkanová s kameramanom Martinom Doubom symetrickými obrazovými kompozíciami, rámcovaním a rozmiestnením (choreografiou) postáv v priestore. Napríklad v scénach s matkou je napriek fyzickej blízkosti medzi nimi vizuálna bariéra alebo sa na seba málokedy priamo dívajú, telá a hlavy otáčajú tak, aby sa ich pohľady nepretli.

Opakuje sa vizuálny motív kopcovitej lesnato-lúčnej krajiny, asi Anežkin výhľad z okna chalupy. Krajina dôverne známa, a predsa vždy iná, v zábere sa menia ročné obdobia. Lúčny pás z oboch strán zvieraný tmavým lesom, vlnité krivky pahorku a hranice lesa sa stávajú obrazom hlavnej postavy, jej miesta v živote medzi ľuďmi, ktorí ju zvierajú, nedovolia jej vymaniť sa, nedávajú jej priestor na vyjadrenie.

Chvilky (2018). © ASFK

Anežka hráva na husliach v kostole. Asi jediná aktivita, cez ktorú môže vyjadriť samu seba, príznačne nikoho z jej blízkych nezaujíma. („To bych nevydržel,“ odpovedá otec na pozvanie na koncert.) Zábery na krásnu huslistku v červených šatách obohacujú postavu o ďalší rozmer, ukazujú, aký hlboký je nezáujem jej okolia, a slúžia tiež ako chvíľky medzi väčšinovými chvíľkami, keď sa Anežka stará a zaujíma o niekoho, kto sa nestará o nezaujíma o ňu.

Pri voľnom, útržkovitom charaktere rozprávania, sa výborne hodí aj záver, kde Parkanová nevymýšľa žiadnu závratnú pointu. Ponúka iba (iba?) zmenu perspektívy, nadhľad. Niečo, čo Anežka aspoň na chvíľku skutočne potrebuje. Nadhľad potrebujeme z času na čas všetci. Chvilky Beaty Parkanovej ho v sebe majú, zranenia liečia pochopením postáv a jemným humorom. Bez ohľadu na všetko, čo ešte príde, patria k k najlepším českým a slovenským filmom sezóny 2019.