Azizler
Bizarné čudo z Turecka

Na Netflixe na mňa začiatkom roka vyskočila turecká komédia Azizler. Skúsil som jej dať šancu, predsa len, filmy z Turecka sa často do našej kinodistribúcie nedostávajú.

Aziz (Engin Günaydın) pracuje ako tvorca špeciálnych filmových efektov v agentúre, v ktorej, slušne povedané, nie je úplne najlepšie pracovné prostredie. Práca síce nie je príjemná, doma to však má ešte horšie. Žije so sestrou, jej mužom a despotickým synovcom, ktorému nedokáže najmä vďaka jeho rodičom vzdorovať. Aby toho pekla v živote nemal málo, zasekol sa jeho vzťah s priateľkou. Kríza stredného veku plynule prechádza do krízy existenčnej, hľadať zmysel života sa nedarí nielen Azizovi, ale ani jeho kolegovi Erbilovi (Haluk Bilginer), ktorého zastihne veľmi smutná správa.

Azizler je veľmi svojské a ťažké sústo. Turecký film sa rozbieha do absurdných rozmerov, dej v ňom prešľapuje na mieste viac, než hlavný hrdina. Ide o strašne bizarnú snímku. Sarkazmus, irónia a zveličovanie sú jej vlastné, spôsob podávania príbehu je však veľmi svojský.

Príhody z Azizovho života prechádzajú plynule z uveriteľnej roviny do roviny divokých fantázií. Určite by sa dala hľadať spojitosť medzi jednotlivými fragmentmi života, lenže to si vyžaduje poriadne pozorného diváka a rýchlejšie plynutie deja. Niekoľko scén pobaví, ale to je málo. Nech sa človek akokoľvek snaží, neubráni sa pocitu, že mu čosi uniká. Možno skutočne nepatrím medzi tú správnu cieľovú skupinu, možno má film desiatky odkazov na iné snímky. Je dosť možné, že je kritikou aktuálneho režimu v Turecku. Prípadne môže ísť o reflexiu spôsobu života, no bez dostatočných znalostí pozadia je ťažké pochopiť posolstvo príbehu. Ale pripúšťam ešte jednu vec, možno je len problém vo mne, lebo hoci som sa snažil a niekoľkokrát som už-už začínal tušiť „čo tým chce básnik povedať“, jednoducho som zostal v pomykove.

Nejaké symboly (žena zaseknutá v nekonečnej časovej slučke v kaviarni) som pochopil, pri iných som tušil, ostatné… ma vlastne len mýlili a motali. Znôžka bizarností a nesúrodého humoru stráca na atraktivite kvôli tomu, že tvorcovia si neustriehli prehľadnosť scenára.

Hlavná premisa je pomerne ľahko pochopiteľná, malý despota v podobe synovca nápadne sa podobajúci (najmä oblečením) na výpalníkov z východnej Európy, je k popukaniu, ale inak ide film od deviatich k piatim. To, že sa umierajúci chlap, premýšľajúci nad skokom z okna, rozpráva s fotkou svojej ženy na chladničke vám nepríde čudné. Dokonca ani to, keď mu fotografia začne odpovedať a odháňať nápadníčku.

Chápem každého, kto je z filmu nadšený, aj každého, kto je z neho načisto zhrozený. Technická stránka je fajn, na tú scenáristickú by som ja osobne najradšej zabudol. Bizarný film bol pre mňa bizarným zážitkom, ktorý bolo ťažké dopozerať. Ale ktovie, možno vám bude Azizler pripadať ako úplná chuťovka.

Určený je náročnejším divákom, možno trochu filozofickejším dušiam a tým, ktorý aj pri komédii radi premýšľajú. Ak máte nejakú skúsenosti s tureckými filmami, možno vám Azizler ulahodí. Ak si chcete len oddýchnuť, možno stojí za pokus dať tureckej snímke šancu. Mne osobne však veľmi nesadla.

---