Athena
Keď chcete vidieť svet v plameňoch

Protesty proti systému a jeho pracovníkom sú fenoménom starým ako demokracia sama. Svoje o tom vedia Francúzi. V krajine vína nie je radno výkonnej moci prekročiť hranice ani o krok. Ak sa tak stane, reakciou pobúreného a rozhnevaného ľudu môžu byť horiace autá a barikády.
K obdobnej eskalácii dôjde v snímke Athena. Thriller riedený sociálnou drámou nás zavedie do Paríža. Tu príslušníci polície svojou brutalitou privedú 13-ročného chlapca do hrobu. Jeho traja pozostalí bratia na to reagujú rôzne.

Abdel, člen armády, sa snaží zachovať chladnú hlavu. Vydáva prehlásenie, že verí, že polícia previnilcov zadrží a príde adekvátny trest. Imamovi je to celé ukradnuté. Všetko, o čo sa stará, je obchod s drogami. Na rozdiel od Karima. Ten je horúca hlava, alebo možno už mal dosť nespravodlivosti zo strany štátu. Tak či onak, jeho zúrivá zaslepenosť vyústi v barikádu sídliska Athena, na ktorom býva.

S Karimom stoja desiatky podobne rozzúrených mladíkov, ktorým došla trpezlivosť s establišmentom. Situáciu vyhrotí rabovanie na policajnom okrsku, kde Karim a spol. ukradnú trezor s arzenálom. Toto už nie je demonštrácia za práva a spravodlivosť – toto je občianska vojna.

Režírujúci Romain Gavras je predovšetkým autorom klipov. Vo filme sa to odráža na organickej kamere. Tá je spolu so strihom a hudobnou stopou na celom diele vrcholom kvality. Snímanie je maximálne eklektické. Film pozostáva z niekoľkých dlhých záberov, ktoré pôsobia ako natočené neprerušovane. Pri nich sa kamera kreatívne vyhrá ako dieťa na ihrisku – približovanie a odďaľovanie, rakurzy pestré ako páví chvost, detaily tvárí, panoramatické zábery… Obraz je skvostný a vtiahne vás do príbehu.

Hudba sa počúva lahodne. Jej korešpondencia s videom vyvolá zimomriavky. V soundtracku dominujú jednoduché, melodicky striedané tóny, do ktorých zaznieva zlovestná latinčina. Muzika dodáva kúsku synergickú vážnosť a osudovosť. Pochvala režisérovi Surkinovi, pre ktorého je to premiérová práca s celovečerným filmom.

Hereckému zoskupeniu veríte hnev, apatiu, strach, úzkosť… Avšak nikto z nich vás nestrhne. Najbližšie k tomu má predstaviteľ Abdela, Dali Benssalah. Ten najviac priestoru v záverečnej 20-minútovke, kde to herecky rozbalí. Budúceho držiteľa Oscara v ňom ale nevidím.
Najväčšou slabinou inak dobrého filmu je scenár. Stojí za ním trojica Elias Belkeddar, Ladj Ly a samotný režisér. Možno práve priveľa hláv ma za následok zanedbanie psychologickej premeny aktérov, prepracovanejší dej, ako aj určitú prázdnotu na plátne. Akoby lepšiu polovicu scén točil druhý štáb, ktorý zvyčajne dotáča vatu, aká vypĺňa primárne sekvencie.

Slabinou sú aj nenápadité dialógy. Na jednej strane vám prídu naturálne, na strane druhej znejú drevene, fádne, lenivo. Potom je tu psychologický podtext. Tvorcovia sa síce snažia a dokonca dosahujú istý presah, nejde však o príbeh zaoberajúci sa zlyhaním orgánov moci a horlivou reakciou ľudu a rodiny. Athena je predovšetkým ukážkou toho, ako ľahko vie jednotlivec či skupina proti sebe poštvať rôzne sociálne a vládne vrstvy. Je to lekcia o podliehaní emóciám – podaná nedostatočne sofistikovane, no i tak pomerne zdatne. A hlavne, je to pútavé.

Athena nie je agitkou, ale dej vás môže, a asi by aj mal, rozhodiť. Takéto filmy sa netočia pre divákovo potešenie – točia sa pre jeho reakciu. Tá by bola silnejšia, ak by sa kládol dôraz na prepracovanosť scenára. Napriek tomu sa Gavras a ostatní kompetentní popasovali s témou náhlej osobnej straty ústiacej do spoločenského nepokoja viac než dôstojne. Vynikajúca technická stránka s primeranými hercami a pár intenzívnych okamihov robia z Atheny projekt hoden vašej pozornosti.