Žáner: dokumentárny film
Minutáž: 90 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Oľga Záblacká
Scenár: Oľga Záblacká
Kamera: Boris Lindtner, Luboš Fiala
Dramaturgia: Martin Cieľ
Hudba: Mukatado
Účinkujú: Róbert Bezák, Oľga Záblacká, Lukáš Latinák, Róbert Jakab a ďalší
Záujem o populárneho trnavského arcibiskupa Bezáka neutícha v spoločnosti ani po vyše roku a pol od jeho odvolania z úradu. Dôkazom sú aj dve knihy rozhovorov, ktoré dominovali rebríčkom predajnosti koncom minulého roka. Nápad nakrútiť o ňom dokumentárny film a zmapovať jeho posledné dni pred odchodom do talianského kláštora teda nevyzerá ako zlý.
Debutujúca režisérka Oľga Záblacká v ktoromsi rozhovore povedala, že k námetu pre tento filmu sa dostala počas prípravy série televíznych mediajlónikov o rôznych osobnostiach. A toto sa stalo pre celý dokument smerodajnejšie, než by si ktokoľvek vedel pred projekciou predstaviť.
Snímka Arcibiskup Bezák zbohom je len krátky mediajlónik natiahnutý na 90 minút, a to veľmi nasilu. Trpí tým najmä prvá polovica filmu, ktorá je často priam úmorná. Potom je to buď lepšie, alebo som si zvykol. Každopádne, vo filme je mnoho pasáži, ktoré by mohli byť kratšie a viaceré mohli byť úplne vynechané.
Film sa skladá z viacerých prvkov – rozhovor s Bezákom, návštevy jeho rodiny a priateľov, z úryvkov televíznych reportáži, ktoré informujú o kauze odvolania a jedna nadmieru zvláštna vec. Latinák s Jakabom sediac na koberci čítajú rozprávku o ovečkách, Bezáčikovi a Vatičkáne. Dlho som sa nevedel zbaviť dojmu, že je to infantílné a uráža to veriacich i samotného Bezáka. V týchto pasážach však padajú pomerne závažné obvinenia, takže možno túto „rozprávku“ motivovala snaha vyhnúť sa prípadným problémom. Aj tak sa to však dalo zrealizovať inak a lepšie.
Obsahovo nie je dokument až taký tragický, nohy mu však okrem zbytočných pasáži podráža hneď niekoľko vecí. Problémom je v prvom rade samotná Záblacká, ktorá nedokázala vykročiť zo štandardov svojej doterajšej televíznej práce, do dokumentu zbytočne vstupuje, pri rozhovoroch nevie klásť zásadnejšie otázky a najmä vôbec nezvláda celovečernú stopáž a množstvo dostupného materiálu.
Po väčšinu filmu je silne cítiť, že tomu chýba skúsenejšia ruka dramaturga, ktorý by režisérku usmernil a vniesol do filmu poriadok. To som však zabudol na to, že tento dokument dramaturga má a dokonca je hrdo uvedený veľkými písmenami na plagáte. Je ním pomerne známy a uznávaný filmový kritik, teoretik a pedagóg Martin Ciel.
Výsledné dielo je však po dramaturgickej stránke katastrofálne. Zdarne tomuto problému sekunduje technické spracovanie, ktoré ma veľmi kolísavú úroveň. Mnohé veci by sa dali pochopiť, či odpustiť, ale ak pri použití dvoch kamier v jednej scéne má jedna z nich vždy prepálené farby a všetky rozhovory s rodinou a priateľmi sú nahrávané na ruchové mikrofóny, takže síce počujete každé vrznutie stoličky, ale mnohým „respondentom“ vôbec nerozumiete, tak to je už príznak amaterizmu celého štábu.
Za výrobou dokumentu stoja ľudia z televízneho prostredia. Mnohé postupy práce si zrejme priniesli odtiaľ, ale práca na kinofilme nakrúcanom mimo štúdia si vyžaduje iný prístup. Nehovoriac o tom, že tento film by mal problém aj v televízii, ktorej kvalitatívne štandardy svedomito podlieza.
Dokumentárny film Arcibiskup Bezák zbohom má aj svoje svetlé momenty, ako napríklad rozhovor so samotným Bezákom, či prítomnosť jeho rodičov. Celkovo však ide o zvláštny kompilát všetkého možného bez vkusu a jasného konceptu. Neprináša nové informácie a ani nový pohľad na tému, či človeka.
Zbytočný film, ktorý môže byť Bezákovi skôr na škodu.
