Agáva (2015)Žáner: romantická dráma
Minutáž: 91 minút
Krajina: SR
Rok: 2015
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Ondrej Šulaj
Scenár: Ondrej Šulaj
Kamera: Tomáš Stanek
Hudba: Michal Pavlíček
Strih: Alena Spustová

Hrajú: Katarína Šafaříková, Milan Kňažko, Milan Lasica, Marek Geišberg, Diana Mórová, Pavol Šimun, Atilla Mokos, Ady Hajdu, Tomáš Janovic, František Kovár, Boris Farkaš, Branislav Deák, Zuzana Porubjaková,Ivana Kuxová, Zuzana Konečná, Lukáš Latinák, Zuzana Šebová, Mária Breinerová, Juraj Kemka, Miroslav Noga, Éva Bandor, Vlado Zboroň a ďalší

Patrím k snobom. Myslím si, že v 90. rokoch u nás nikto nespravil lepší film ako Záhradu. Ondrej Šulaj má na nej svoj podiel. Takisto aj na ďalších Šulíkoch, pár solídnych veciach v 80. rokoch (Pavilón šeliem, Tichá radosť) a pár solídnych veciach po roku 2000 (Sokoliar Tomáš, Muzika). Uznávaný scenárista prezentuje dnes svoj režisérsky debut, ak nerátame televízne filmy. V osemdesiatomprvom scenáristicky debutoval Pomocníkom podľa predlohy Ladislava Balleka (v našich pomeroch to bol hit). V Agáve sa vracia k Ballekovej palánskej trilógii, adaptoval časť románu Agáty.

Ďalšie časti snáď už nechá na pokoji. Šulajova Agáva spätne dokazuje, že jeho zvyčajný postup, keď na scenári spolupracoval s režisérom alebo inými pisateľmi, aby mohli vznikať „dobré kompromisy“ (ináč, Šulajova wikipédia je tiež „hit“), bol pre úspech daných scenárov veľmi dôležitý, ak nie kľúčový.

Už kostra príbehu vyzerá ako výsledok „samoľúbej tvrdohlavosti“. Ak je centrálnym motívom zakázaná láska medzi vydatou Naďou (Katarína Šafaříková) a vojnou rozorvaným učiteľom Orešanským (Marek Geišberg) a oni sa v 90-minútovom filme prvýkrát pobozkajú po 55 minútach (prvá súlož, kde inde ako v lese, prichádza po ďalších desiatich), logicky vyvstáva otázka, čo sa deje v scénach, kde práve títo dvaja na sebe nejdú nechať oči? No čo by sa dialo. Kecy, drby, klepy a šteky.

Šulaj akademik natočil do posledného okienka akademický film. Postavy, či už Kňažkov staviteľ Hampl, Lasicov doktor, Nogov „záhradník“ Angel (hrdý majiteľ titulnej agávy, čo kvitne po tridsiatich rokoch) alebo boľševický (a vyšinutý) premietač Branislava Deáka rozprávajú knižnou slovenčinou plnou archaizmov, vzletov a úletov. Ideologická deliaca čiara beží neúprosne naprieč osadenstvom ospalého juhoslovenského mestečka, jediný, kto ju dokáže prekračovať, respektíve potácať sa zo strany na stranu, je alkoholický lekárnik Filadelfi Attilu Mokosa. Vo vzduchu visiaci február 1948 a s ním nástup komunistického režimu sa tu prezentuje ako chmúrna hrozba, čo ešte chápem, ale Šulajova prezentácia krátkej povojnovej republiky ako majáka slobody ochraňovaného vizionárskymi startupistami a delikátnymi demokratmi, ohrozovaného primitívmi, fanatikmi a surovcami, je prinajlepšom splošťujúca. Prinajhoršom všetkým tým priemyselníkom, inteligentom a krčmovým filozofom (jedna replika pre Tomáša Janovica) prajete, aby zhoreli spolu s vybavením miestnej starej školy.

Agáva (2015)

Vážne nebolo treba Lasicových monológov mimo obraz, aj keď jeho hlas by som mohol počúvať od rána do noci. Na kontext nás okrem hádok v krčme majú upozorňovať aj úryvky z filmových týždenníkov. Znesiem, no Šulajova pomsta propagandistickej klasike Čapajev (1934) preráža nasadený štýl tak násilne, že prirodzenou reakciou je napodobnenie Geišbergovho facepalmu. Premietač si nasadí na hlavu filmový kotúč, aby mu pozvoľným odvinutím zakryl celú tvár? Hlboké. Meta. Umčo.

Agáva konzervuje nielen ovocie v sladkom náleve a idealistický pohľad na Československo. Hampl, omnoho starší od „Nadinky“, ju povýšeným tónom upozorňuje, že tunajší muži sa na ženy dívajú ako na podradné tvory, vhodné na sex a domáce práce. Že je presne taký istý, mu ani nenapadne. Schopná jemná kritika patriarchátu, keby sa nezdalo, že Šulaj vlastne tieto móresy berie s pochopením a sympatiami ako zdroj ľahkej zábavy. Napríklad keď Angel vysvetľuje doktorovi, na ktorom záhone obrába pomocnicu a na ktorom manželku. Šťastný a potentný to chlap!

Naprázdno nevyjde ani hlavný milovník Daniel Orešanský, ktorému sa kolegyňa Júlia (Diana Mórová) až zúfalo vnucuje do postele a on s ňou (logicky) zaobchádza ako s handrou. Na zoznam prikladám aj scénku, kde Daniel širokými rozmachmi rúbe drevo, Júlia naňho zasnene pozerá a ďalšia učiteľka sa jej účastne pýta: „Nechce ťa?“ Ženy navyše prelietavajú (aby som použil tiež nejaký vzlet namiesto ďalšieho vulgarizmu): Naďa dokáže milovať dvoch mužov naraz (hoci Hampl jej dáva nanajvýš tak dôvod na vďačnosť, ťažko na lásku) a z ďalšej, pobožne založenej dievčiny, sa razom vykľuje najväčšia pobehlica bez akejkoľvek hanby. Tie ženy! Náladové živočíšne stvorenia, inštinktívne strhávajúce zo seba šmaty pri prvej kvapke letnej búrky!

Agáva (2015)

Ťažko niečo vyčítať hercom, lebo keď raz dostanete nejasne ukotvenú postavu s banálnymi replikami, zamaskovanými za psychologické pravdy, z toho nevykrešete pamätný charakter. Katarína Šafaříková vo filme tiež debutuje, túži a zvádza ostošesť, nie vždy najúspešnejšie (scéna na stole hraničí s fraškou, ale v prvom rade, čí to bol nápad?). Ako svedčia návštevy u lekára a manželove varovania, má niečo s pľúcami, krehký kvietok, o kašli sa však vo filme len hovorí, lebo ak v deji aspoň raz zakašle, zjem Lasicov klobúk. Pripíjam ešte na zdravie Attilu Mokosa, lebo čestne rozšíril zbierku slovenských filmových pijanov, hlavne hľadanie milovaného gombíka vôbec nebolo zlou karikatúrou (vôbec!), ale klinickou a dojímavou ukážkou, kam vás až metla ľudstva môže zamiesť.

Dobre, ďalší filmový projekt, čo niekomu ležal v šuflíku dvadsať rokov, pričom aktuálny bol tak pred tridsiatimi, sa podarilo zrealizovať, nájde si tých svojich 5000 divákov v kinách a ďalších 5000, keď si ním RTVS (ako koproducent) niekedy vyplní prime time. Slová, obrazy aj Schubertovu hudbu (môj milovaný Franz!) odveje čas, esterházyovské kaštiele pohltí burina, republiku zotne ďalšia divá revolúcia (potom aj tak založíme novú, bohuotcu!) a snáď skôr než za tridsať rokov sa dočkáme ďalšieho dobrého slovenského filmu. To dáme.