Na sever severozápadnou dráhou

„Dve hodiny trvajúci vtip.“

Takto zhrnul film Na sever severozápadnou dráhou (North by Northwest; 1959) jeho režisér, legendárny Alfred Hitchcock. Ten po kúskoch ako Okno do dvora, Nepravý muž či Vertigo potreboval trochu zvoľniť. Upustil teda od psychológie, ktorou oplýval predovšetkým posledný menovaný, a vrhol sa na niečo jednoduchšie – akýsi dobrodružno-akčný thriller s nemalou dávkou humoru.

Film sa začína slávnou titulkovou sekvenciou v štýle pravouhlého mrakodrapu, o ktorú sa postaral majster svojho remesla Saul Bass. Po pár okamihoch je to však už Hitchcock, ktorý začína rozohrávať svoju hru. A to by nebol on, keby na nás šiel nejakou obyčajnou zápletkou. Veď originálny, do detailu premyslený príbeh bol priam jednou z jeho obchodných značiek. Námet tento raz získal od jedného novinára, ktorý sa inšpiroval skutočnými praktikami počas druhej svetovej vojny: existenciou vymyslených agentov, ktorí odpútavali pozornosť od tých skutočných.

Problém však nastáva, keď je tento fiktívny George Kaplan zhmotnený do nič netušiaceho Rogera Thornhilla (Cary Grant), ktorý je hneď na začiatku unesený a musí čeliť pokusu o vraždu. V pätách sú mu teda zabijaci, no záujem má o neho aj polícia, ktorá nechce veriť jeho historke o akomsi sprisahaní voči jeho osobe. A všetko sa ešte zhorší, keď je považovaný za vraha diplomata, ktorý bol zabitý počas jednej zo známych scén tohto filmu odohrávajúcej sa na pôde OSN.

Thornhill sa tak dostáva do víru udalostí, pritom ani nevie ako. Stále hlbšie vchádza do neprehľadného bludiska, zatiaľ čo my sa z rokovania tajnej služby dozvedáme, ako sa veci majú. Hitchcock sa teda radšej vzdal nádejného prekvapujúceho rozuzlenia na záver, ktoré by nám odhalilo, kto ten tajomný Kaplan vlastne je, a namiesto toho nám pravdu servíruje zavčas na to, aby sme si my mohli naplno vychutnávať situácie, do ktorých sa Thornhill dostáva – bez toho, aby nami lomcovala nevedomosť. Opäť, Alfie dnes nepsychologizuje, nesnaží sa nás vtiahnuť do zmiešaných pocitov hrdinu. Tomu je napríklad prispôsobená aj hudba Bernarda Herrmanna – výrazná, ale iba vo vyhrotených situáciách, na ktoré upriamuje pozornosť. Neslúži na vytvorenie nervóznej atmosféry tak, ako tomu bolo vo Vertigu.

Hitchcock nám teda ponúka oddychový film v tom najlepšom slova zmysle. A dalo by sa povedať, že Na sever severozápadnou dráhou položil základy pre svoj žáner. Vytvoril akýsi rozprávkový svet, v ktorom je možné takmer všetko. Niekedy by sa dokonca mohlo zdať, že až ustupuje logika. Pritom však film neupadá do bezmyšlienkovej stupidity, ako sme tomu svedkami v mnohých dnešných akčákoch, akokoľvek sú situácie, do ktorých sa Thornhill dostáva, netradičné (veď koľkokrát za život je človek pri vražde v OSN, naháňaný dvojplošníkom, či sa šplhá po Mt. Rushmore). A práve. Ide o tú bizarnosť. Teoreticky by sa to všetko odohrať mohlo – teda nemožno o filme povedať, že je nereálny (na rozdiel od neohrozeného hrdinu, ktorý zničí každého a všetko), no divák ani na chvíľku nepochybuje o tom, že sleduje príbeh z inej reality. Z filmovej reality.

Tým pádom, veľkú silu má v tomto prípade scenár. Ernest Lehman sa s Thornhillom pohráva ako s bábkou a posiela ho z jednej zaujímavej situácie do druhej. Nikdy však neprekročí istú hranicu, za ktorou by toho bolo už priveľa. Tým nás, diváka, stále udržuje v istom napätí. No aby sme zostali aj pri živote, filmu nechýba humor. Je to predovšetkým humor slovný, plný irónie, ktorou akoby sa Thornhill bránil pred všetkým tým, čo sa okolo neho deje, zľahčoval prichádzajúce situácie, ktoré sa zdajú (a možno nielen zdajú) neuveriteľné. Má tak blízko hammettovsko-chandlerovskému hrdinovi, no na rozdiel od takého Marlowa nejde až do cynizmu či zatrpknutosti. No najdôležitejšie na jeho postave je to, že vždy bol a vždy aj ostane obyčajným človekom. Mal iba smolu. Práve to ho odlišuje (a vlastne celý film) napríklad od takého Bonda, s ktorým je niekedy porovnávaný.

Práve táto úloha Rogera Thornhilla sadla ako uliata niekdajšiemu lámačovi ženských sŕdc Cary Grantovi – dovoľovala mu totiž naplno rozvinúť svoj komediálny talent. Jeho najsilnejšou stránkou bola jednoznačne mimika, ktorou podfarboval svoje repliky. Nikdy to však nepreháňal a neurobil z filmu frašku tak, ako to má niekedy, bohužiaľ, vo zvyku Jim Carey. Komédiu hral iba vtedy, keď mal. V momente, keď sa film zvrtol opäť k vážnym veciam a pre Thornhilla sranda skončila, Grant sa prispôsobil.

Tento film teda patril hlavne Cary Grantovi, no Eva Marie Saint v žiadnom prípade nebola na druhej koľaji. Tá stvárnila Eve Kendall, ktorú Thornhill „náhodou“ stretne vo vlaku počas svojho úteku – to ešte nevedel, za ktorú stranu to vlastne Eve kope. Eva Marie Saint začala ako typická femme fatale, prekrásna žena, ktorá sa od prvej chvíle s Thornhillom pohráva a snaží si ho omotať okolo prsta. V tomto snažení jej navyše pomáhal scenárista, ktorý jej do úst vkladal viacero sexuálnych narážok, ktoré sa inak hojne vyskytujú v celom filme. Nikdy však nespadli do lascívnosti, boli skôr inteligentné a nenápadné – napríklad taký záverečný vjazd vlaku do tunela, ktorý unikol aj vychýreným cenzorom. No Eve nebola iba zvodnou kráskou, pretože po čase sa jej sila začala rozpadať pod ťarchou citov. Áno, zaľúbila sa. A zrazu bola ako malé dievčatko, ktoré nevie, čo má robiť.

No nebola by to rozprávka, keby sa všetko dobre neskončilo. A tejto štylizácií prispôsobil Hitchcock prakticky všetko, čo mohol. Samozrejme iba do tej miery, aby sa pod film mohol bez výčitiek svedomia podpísať. Odsúva dokonca detektívny príbeh a využíva MacGuffina (niečo nepodstatné, čo sa postavy snažia získať – v tomto prípade mikrofilmy), ktorého ešte zvýrazňuje vysvetľujúcim dialógom, ktorý…nie je počuť. Pretože tento film je o inom: o obyčajnom človeku v neobyčajnom dobrodružstve.

Originálny názov: North by Northwest
Krajina: USA
Rok: 1959
Minutáž: 136 minút
Réžia: Alfred Hitchcock
Scenár: Ernest Lehman
Kamera: Robert Burks
Hudba: Bernard Herrmann
Hrajú: Cary Grant, Eva Marie Saint, James Mason, Martin Landau, Alfred Hitchcock