Sin City – mesto hriechu

Potom, čo Quentin Tarantino natočil Kill Bill, ako najfilmovejší film všetkých dôb, rozhodlo sa jeho režisérske dvojča vytvoriť pre zmenu film najkomiksovejší, a to podľa „kultovej“ predlohy Franka Millera, ktorý sa aj s Tarantinom na natáčaní výrazne podieľal. Robert Rodriguez podriadil vizáž filmu predlohe natoľko, že sa niektoré jeho políčka takmer dokonale kryjú s papierovými kresbami. Nejde však len o pár srandičiek pre „fajnšmekrov“, ale o permanentný stav na plátne.

Dej, postavy, interiéry, exteriéry, monológy aj dialógy, skrátka všetko je v Sin City absolútne noir. Drsní maníci bývajú v zanedbaných polorozpadnutých bytoch a s kamennými ksichtmi cedia cez vybité zuby jednu tvrďácku hlášku za druhou. Zástupy vražedne krásnych osudových kuriev vystavujú pri každej príležitosti svoje dokonalé krivky v ošuntelých putikách, alebo temných uličkách lásky, z ktorých večný čierny dážď zmýva hektolitre preliatej krvi. Mesto, kde sa na každom rohu, v každej minúte deje zločin, ovládajú politici desaťkrát skazenejší ako Pavol Rusko.

Táto stelesnená temnota nám v niekoľkých paralelných epizódach tečie pred očami bez prestávky a akéhokoľvek náznaku gradácie s monotónnosťou hudby z verklíka. Film nemá žiadny spád. Morálne a citovo indiferentné postavy sa nijako nevyvíjajú a divákovi sú ich osudy dokonale ľahostajné. S dialógmi si scenárista veľkú hlavu nerobil, postavy nám proste predčítajú svoje party z Millerovej knižky a pokiaľ je zo spôsobu, akým sa to deje, niečo jasné, tak to, že neboli písané pre film. Kardinálnym prešľapom je vnútorná reč, ktorú neustále prednášajú hlavné postavy jednotlivých epizód, ignorantsky nepretavenú do jazyka filmu. Prvých tridsať minút sa mi aj zdalo, že sa pozerám na niečo vskutku originálne. Po 60 ma však zo všetkej tej červeno-čierno-bielosti začala premáhať únava, ak nie rovno nutkanie na spánok. Sin City proste ako celovečerný film neobstojí. Bolo by ho načim rozstrihať tak na dvadsaťminútové epizódy a uvádzať povedzme ako televíznu sériu, čo by potlačilo jeho dejovú jednotvárnosť. V takom prípade by diváka nepochybne ohromil a inak pozoruhodné remeselné výkony režiséra, hercov, kamery a svojská grafika nám v dôsledku predávkovania nemuseli tiecť von ušami.

Najväčšou slabinou je paradoxne to, že Rodriguezovi a spol. sa ich proklamovaný zámer natočiť film absolútne poplatný komiksovej predlohe podarilo naplniť na tristo percent. Otázka znie: Načo je to dobré? Sin City je podľa znalcov žánru „kultový“ komiks. No a čo? Ľudia dneška majú takú zúfalú potrebu niekam sa zaradiť, že sú schopní vytvoriť kult aj z trabantu, alebo 30 prípadov majora Zemana. Podľa mňa však kulty patria do kostola a nemyslím, že obrázkové knižky Franka Millera sú takými veľdielami, že ich prípadnú stratu si ľudstvo musí poistiť skenovaním na drahý filmový pás.

Pokiaľ ste veľmi chtivý vidieť na vlastné oči, s akou dokonalou vernosťou dokáže Roberto pomocou hollywoodskej techniky a umenia preniesť slávny brak na plátna kín a ste fascinovaní tým, ako sa v upútávke menia zmrazené scénky z filmu na komiksové kresby a naopak, potom je Sin City pre vás to pravé. Nič viac ale nečakajte (okrem nebezpečných dievčat v SM úboroch.) Oveľa zaujimavejšie veci sa dajú vidieť v aj cirkuse. Napríklad medveď na bicykli.

---