Filmy v nás (téma) / CinemaView

Okrem filmov, ktoré sa snažia vyvolávať politické prevraty prefarbovaním histórie, majú hmatateľný vplyv na naše životy dielka, ktoré klamú o nás samých. Filmy, ktoré sa opičia po nás v snahe zalichotiť a po ktorých sa potom polichotení spätne opičíme my.

Existuje zrejme veľa dôvodov prečo je návšteva bežnej diskotéky pre inteligentnejšieho človeka značne depresívnym zážitkom, ale ja sa tu sústredím na dôvody filmové.

Prvým dôvodom je hádam jeden z najhnusnejších filmov, aký kedy uzrel svetlo sveta, ak pominiem totalitnú propagandu. Hriešny tanec z roku 1987. Premúdrelá puberťáčka v podaní Jennifer Gray sa v ňom sentimentálne miliskuje s nasprostastým tanečníkom, ktorého spodobil Patrick Swayze. Pokrytecká Grayová chce ísť akože pomáhať deťom do Afriky. Aj my aj ona dobre vieme, že nikam nepôjde, ale v kľude ju tolerujeme, pretože si sami radi prikrášľujeme vlastnú všednosť „veľkými ideálmi“ v podobe prázdnych kydov, za ktoré človek nič nedá, ale keby sme mali dať bezdomovcovi stovku radšej si prestrelíme hlavu. Hlavná hrdinka teda necháva spomínané deti napospas ich osudu a dáva prednosť dovolenkovému súloženiu a vrteniu zadkom, za čo je odmenená ováciami spoluhercov a sympatiami divákov, pričom akože dospeje. Aký je len ten život ľahký, keď človek pochopí morálny odkaz tohto príbehu: „Matka Tereza a Albert Schweitzer boli naivní fantasti. To najlepšie, čo sa dá pre svet reálne urobiť je poskakovať po parkete a vybaviť potrat ľahkej kamoške.“ Mladé dievča v kine by sa už bálo, že stať sa morálnym kolosom si snáď vyžaduje nejaké zvláštne úsilie. Veru nie. Stačí robiť to čo doteraz a tváriť sa pri tom múdro. Ešteže tak. Film dodnes oslovuje nové várky násťročných návštevníčok diskoték a megakoncertov Elánu, o ktorých by ste sa mohli mylne domnievať, že o takej filmovej starine ani nechyrovali.

Druhým filmom, ktorého obživnuté postavičky bolo a je možné stretnúť na diskotékach je Krstný otec (1972). Jediné, čo z tohto filmu naši bieloponožkoví, respektíve adidasoví „mafiáni“ neodkukali je oblečenie. Inak sa všetci snažia tváriť dôležito a nestrápniť sa tancovaním. Pri troche šťastia sa im podarí potykať si s miestnym vyhadzovačom, ktorý sa tvári presne rovnako, eventuálne so svojim kolegom, ktorý sa tvári ako vyhadzovač. Krstný otec, podľa mnohých ankiet neviem prečo najlepší film 20teho storočia, v tom nie je nevinne. Jediným svetlým bodom je podľa mňa srandovný výkon Marlona Branda, ktorý on sám neskôr podarene sparodoval vo filme Nováčik (Freshman, 1990). Inak je to samá zakomplexovaná talianska prisťahovalecká propaganda. Obvykle úchvatný Al Pacino, tu zahral najslabšiu postavu svojej kariéry, strnulého voskového panáka, ktorý občas niečo strašne dôležito zapotí. Americký vyšetrovatelia, ktorí dostali a predtým dlho sledovali jedného z veľkých bosov si všimli, že aj skutoční mafiáni sa snažili opičiť po teatrálnych postavách de Nira a Pacina. Mafiánska realita je však tomuto filmu, lživo oslavujúcemu grázlov, na míle vzdialená. Reputáciu filmárov zachraňuje Scorsese realisticky demystifikačnými Mafiánmi (Good Fellas, 1990).

Za imidžom koreniacim v kinosále sa nemusíme nutne trepať na trápne diskotéky. V čase krátko po páde červenej opony v 89tom sme u nás zažili riadny boom vegetariánstva a kvázi indických siekt typu Hare Krišna. Samotná nežná vizáž revolúcie v 89tom decentne zakrývajúca našu zbabelosť, mala svoj pôvod okrem iného v spomienke na film Gándhí (1982), ktorý bol koncom 80tych rokov neuveriteľne premietaný aj v natrieskaných komunistických kinách. Pre spravodlivosť treba dodať, že bez ohľadu na to, či bol alebo nebol film o indickom disidentovi verný faktom, oslavoval u nás dovtedy neslýchaným spôsobom individuálnu slobodu. Vidieť vtedy Gándího, bolo ako ochutnať kvapku z horského potôčika v mori ideologického bahna. Napriek tomu mnohým privodil tráviace ťažkosti, propagujúc riadne tvrdú diétu. Možno si pamätníci spomenú na množstvo hladovkárov za všetko možné, ktoré sa vyrojilo po vypuknutí slobody. Samotný Ben Kigsley sa vraj stal počas nakrúcania pravdovravným vegetariánom.

Ani James Caviezel sťaby Kristus vo filme Umučenie Krista (2004) sa nechcel dať zahanbiť a stal sa rovno samotným Kristom. Podľa vlastného vyjadrenia sa pri hraní Ježiša veľmi nenamáhal, proste nechal svoj part odohrať Krista samotného. Ani sa niet čo čudovať, že ho za také rúhanie pri točení kázania na hore zasiahol blesk. Súdnosť a zdravý rozum pri tvorbe tohto krváku nestratil len hlavný predstaviteľ, režisér Mel Gibson a celý štáb, ale aj osadenstvo kláštora, ktorý sa nachádzal v mieste nakrúcania. Film po svojom uvedení do kín následne pomiatol absolútnu väčšinu slovenských katolíkov, čo sme mohli na vlastné oči zaznamenať pri sledovaní diskusnej relácie Pod lampou, kde sa o Umučení diskutovalo. V podaní katolíckeho mysliteľa Pavla Danišku je dianie evanjelia akýmsi futbalovým zápasom, kde sú katolíci fanúšikmi FC Mária Kristus, zatiaľ čo my ostatní drukujeme mužstvu Satan United. Vzápätí si Pavol kladie otázku, ako len môže niekto fandiť židovskej zberbe, akoby vystrihnutej z nacistických karikatúr a nemilovať sexy Marišku a Ježiška, ktorý si na kríž odskočil z posilky. Odpovedá si vzápätí, že normálny človek predsa nemôže, a tak sa týmto filmom, ktorý ukazuje „ako to bolo“ začína nová éra ľudstva, ktoré uzrúc Gibsonovu pravdu už medzi sebou ateistov proste neznesie. A keby aj znieslo, dlho sa zo svojej prostopaše tešiť nebudú, výraz tváre Nazaretského v podaní Caviezela totiž hovorí jasne: „ Neviete s kým máte dočinenia, veď ja vám ešte ukážem!“ Tento nevkusný gýč plný zvrátenej nenávisti a takmer otvoreného antisemitizmu vraj odobril aj sám Ján Pavol Druhý a farári ho premietali po kostoloch úbohým starým ľuďom, ktorým tak mohli privodiť riadny šok. Tým, že nezaplatili Gibsonovi za autorské práva sa zďaleka nedopustili toho najväčšieho hriechu. Snáď im pánboh odpustí, lebo nevedeli čo činia.