Po minuloročnom Cinematiku sa zdalo až neuveriteľné prekonať jeho atmosféru. No organizátorom sa to podarilo. Nielenže si štandard udržali bez drastických zmien, ale posunuli týždňovú pohodu znova ďalej. Tohtoročná festivalová nádielka sa uskutočnila v Piešťanoch 6. – 12.septembra, v tých istých lokáciách ako po minulé roky (Kino Fontána, Dom umenia, Kino Klub) a znova v parádnej filmovo-fanúšikovskej réžii.

Skupinové konverzácie s organizátormi, nočné popíjanie rozličných nápojov podľa chuti (vyhral Absinematik) a prechádzky v nádhernom meste. Festival to tento rok vyhral na plnej čiare a pochoval svojou odľahčenosťou konkurenciu, aj keď sa taktiež odohrával v centre mesta. Otvorenosť organizátorov je už známou skúsenosťou, a ak sa dáte s nimi do reči, len sa vám to potvrdí. Môžete sa s nimi zhodnúť, že práve zhliadnutý film bol vrcholom festivalu (Prežijú len milenci, J.Jarmusch) alebo sledovať nevinné nezhody v názore vášho známeho s organizátorom (30 minút po polnoci, K.Bigelow). Jednoducho sa to celé pomieša a vryje pod kožu. Až je potom problém ísť naspäť domov.

No festival je samozrejme aj o filmoch. Zážitok z nich mal ukrytý už v samotnom motte „Užite si svoj filmový last minute”, prezentovanom najmä dvojicou maskotov Pišti a Jáni (a.k.a. Píšťany). Dianie sprostredkovali cez tradičné denníky, ktoré si môžete pozrieť aj na oficiálnej stránke v sekcii video. Vyspovedali v nich aj exkluzívneho hosťa, britského režiséra Bena Wheatleyho. Mladému režisérovi sa dostalo pocty cenou Rešpekt, každoročne udeľovanej jednému režisérovi. Jeho nezameniteľný štýl, o ktorom sám vraví, že ani nie je štýlom, ale neustálnym experimentovaním, si diváci vychutnali v štyroch snímkach. Tento malý počet svedčí o tom, že si našiel vo svete obľubu, či už čiernym humorom (Turisti), komorne krvavou prvotinou (Down Terrace) alebo historickou drámou, v ktorej postavy pojedajú magické hríbiky (Pole v Anglicku).

Priama spolupráca s Institut Français sa ukázala ako prospešná aj tento rok. Po predchádzajúcom filme noir prišla na rad rovno perla – Kinematografia mozgu Alaina Resnaisa. Dovedna bolo z jeho tvorby ponúknutých sedemnásť (!) filmov, z toho šesť krátkometrážnych. Z ponuky niečo cez sto filmov to bolo vysoké číslo a Resnaisovi sa teda dostalo skutočnej pocty. Jeho filmy festival otvárali a prakticky aj uzatvárali. Nechýbali ani míľniky kinematografie Vlani v Marienbade; Hirošima, moja láska či Milujem ťa, milujem ťa. V rámci sekcie bol uvedený aj posledný z filmov 91-ročného režiséra Ešte ste nič nevideli. A názov je príznačný. Spôsob, akým pracoval režisér s hercami viacerých generácii, s minolosťou a prítomnosťou príbehu, jeho emóciami a odkazmi na svoju vlastnú tvorbu, je unikátny.

V rámci objavovania nových kútov filmu bolo Bulharsko pod lupou návštevníkov podujatia. Sviežim zakomponovaním internetu do života rôznych dvojíc (manželia, priatelia, matka-dcéra) sa prezentovala snímka Love.net a tenkou hranicou medzi kapitalistickým životom a zašlou slávou socializmu sa prezentovalo Mesto snov. V notoricky známej sekcii Čo dom dal boli tentokrát len tri celovečerné filmy, no všetky odzrkadľujú zdravý posun slovenského filmu vpred. Či už ide o dopad hospodárskej krízy na životy obyčajných ľudí v Ďakujem, dobre alebo problém rasovej neznášanlivosti v Môj pes Killer ocenenej režisérky Miry Fornay. Filmy doplnili krátke snímky a tvorba študentov tunajších umeleckých škôl.

Súťaž hraných filmov Meeting Point Europe vyhral film dánskeho režiséra Thomasa Vinterberga Hon, o ktorom sa už čo to popísalo. Konkurenciu mal ale viac než silnú. Popri Z hrdze a kosti Jacquesa Audiarda, ktorý len podtrhol, že je jedným z najlepších režisérov súčasnej Európy, tu mal zastúpenie aj spomínaný Ben Wheatley Turistami. Ďaľších horúcich kandidátov som videl v Garroneho Reality Show (recenzia u nás na stránke) či skvele zrežírovanej a zahranej óde na rodinnú depresiu Prísť o rozum. Naopak, rozčarovanie nastalo po zhliadnutí Zvláštnej mačičky alebo očakávaného titulu Berberian Sound Studio od režiséra Petera Stricklanda. V dokumentárnej sekcii vyhrala v silnej konkurencii Kauza Cervanová, stojaca proti snímkam ako Absolventi, Zamatoví teroristi alebo Cigáni idú do volieb.

Tento rok sprevádzalo festival aj domáce podujatie LidoŽúr, ktoré sa konalo na priľahlom ostrove, zvanom Lido. Zahrňovalo športové, hudobné, umelecké vyskúpenia spolu s gastronomickou záštitou a relaxom v príjemnom prostredí. Novinkou boli Cinematik raňajky v podniku Žiwell, počas ktorých si hladoši vychutnali okrem jedla aj porciu krátkometrážnych filmov. Filmy teda ľuďom nedali pokoj nikde na festivale.

A najmä v noci sa zarezávali pod nechty. Kmeňový člen organizačného tímu, Rastislav Steranka, pripravil v Za hranicou kultu špecialitu – filmy o sériových vrahoch s podnázvom Bez milosti. Ako sa sám vyjadril, chcel poukázať na fakt, že vražda nie je sranda, no mimo klasických diel, akým je napríklad Fincherovo Sedem. Posvietil si na menej známe filmy, sociálne štúdie vrahov a demaskovanie dokumentárnych postupov. Film Pod maskou: vzostup Leslieho Vernona mal práve spomínané dokumentárne črty. K tomu aj tradičnú nádielku slasherových klišé teenagerských filmov. Lenže obrátených naruby a podaných z pohľadu samotného vraha, hraničiac so sebaprezentačnou úchylkou.

Sobotňajšia Noc bez zľutovania, patriaca pod túto sekciu mala na programe tri filmy, z ktorých prvý, Posledný horor bol taktiež spracovaný ako dokument, no s oveľa precíznejším a hrôzostrašnejším dopadom. Druhým a tretím bola režisérska prvotina herca Bila Paxtona Lovec démonom, respektíve známi Vyvrheli pekla Roba Zombieho. Absenciou sociálneho cítenia v živote hlavného hrdinu sa zaoberal britský Tony, no na divákov mal beztak najväčší dopad Henry: portrét masového vraha. Za hranicou kultu tak znova rozvírilo debaty medzi divákmi. Niet sa čomu ani čudovať, je to predsa odlišovací znak Cinematiku, ktorý bol znova námetom aj na samotnú obálku katalógu filmov – s Freddy Kruegerom, užívajúcim si svoj last-minute.

Ak ste boli na Cinematiku, viete, o čom píšem. Či ste už navštívili Dom umenia s jeho večne nepohodlnými sedačkami, alebo trávnik večer v amfiteátri pri sledovaní Soderbergovho filmu Vedľajšie účinky alebo klasík Critters a Trainspotting zo sekcie Pnky Cinema. Alebo ak ste večerali v centre, či len hltali hot-dog v bufete. Aj tak viete, že Piešťany Cinematikom žijú, žili a žiť aj budú. Tešíme sa na budúci rok.