Pena dní

Juraj Kovalčík
Juraj Kovalčík
Recenzie

Originálny názov: L’écume des jours

Žáner: fantazijná dráma
Minutáž: 125 minút
Krajina: Francúzsko | Belgicko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Michel Gondry
Scenár: Boris Vian, Luc Bossi
Kamera: Christophe Beaucarne
Hudba: Étienne Charry
Hrajú: Romain Duris, Audrey Tautou, Gad Elmaleh, Omar Sy, Aïssa Maïga, Charlotte Lebon, Sacha Bourdo, Philippe Torreton, Vincent Rottiers a ďalší

Pena dní (L'écume des jours, 2013)Keď som bol decko, niektoré veci som sa učil veľmi rýchlo. Najrýchlejšie tie, ktoré som chcel robiť. Učil som sa ako my všetci tak, že som tie veci robil. Nič sa nenaučíte len tak, že o tom budete čítať. Iba čítať. Čítať ma naučila o osem rokov staršia sestra. (Nedávno mala narodky. Opäť som jej poslal „text“ až pár dní po. Tak ešte raz všetko najlepšie, Majka. Dík za všetko, čo si pre mňa robila. Ich liebe dich.) Mal som asi 4-5 rokov. Pamätám si, ako mi ukazuje obrázky známych predmetov, doplnené o ich začiatočné písmeno (K, k ako kačka). Naučil som sa priraďovať jednoduchým značkám zvuk a význam.

Istí ľudia radi spájajú rôzne prvky nie na základe predpripravenej konvencie, ale z vlastného pohľadu. Takýto spôsob práce vyhovuje aj Michelovi Gondrymu. Len čo niečo pomenujete a popíšete, vytvárate ďalšiu konvenciu. Gondry je v konvenčnom chápaní surrealista, pretože spájanie vecí, ktoré v bežnej skúsenosti spolu nesúvisia, od istého času označujeme a popisujeme práve ako surrealizmus. A Gondry je v tom dobrý, pretože danú metódu používa programovo, opakovane. V bežnom živote je napríklad vchodový zvonček statický predmet, nezlieza zo steny pri každej návšteve sťaby obrovský pavúk a nemusíte ho rozflákať kladivom na kusy, aby sa prestal hýbať a drnčať. Varíte z kuchárskych kníh alebo podľa videí na Youtube, neriadite sa hlavou známeho šéfkuchára sídliacou priamo na druhom konci vašej rúry. Nelovíte úhory z vodovodných kohútikov. A tak ďalej.

Charizmatický mladý chalan Colin (Romain Duris), boháč a vynálezca „pianoktejlu“, klavíra na miešanie drinkov, túži po láske. Colin má černošského kuchára Nicholasa (Omar Sy), spoločnosť mu ešte robí myšiak, či skôr ľudská zmenšenina v myšacom prestrojení (Sacha Bourdo). Myšiak verne kopíruje Colinove akcie, tak ako jeho mini-domček odráža Colinov príbytok. Colinov najlepší priateľ Chick (Gad Elmaleh) chodí s Nicholasovou neterou Alise (Aïssa Maïga) a Nicholas, hoci pravdepodobne „vída“ veľa žien, užší vzťah rozvíja s aristokratkou Isis (Charlotte Lebon). Práve na party u grófky sa Colin zoznamuje s Chloé (Audrey Tautou). Ide o magické stretnutie nielen preto, že Chloé je krásna, ale navyše sa tak volá aj skladba Colinovho obľúbeného džezmena Duke Ellingtona.

Pena dní (L'écume des jours, 2013) Pena dní (L'écume des jours, 2013)

Dokonalý pár, obklopený excentrickými a žičlivými priateľmi smeruje bez zaváhania k sobášu. V prvej tretine story pripomína romantickú komédiu v expresnom tempe. Okrem spomaleného behu v perí Gondry ponúka aj osobitejšie obrazy zamilovanosti, napríklad „exkurziu“ Parížom pre dvoch, sprostredkovanú akoby nekonečne dlhým ramenom stavebného žeriavu. Po bláznivej svadbe, keď sa film prvýkrát pristaví pri cirkevnom pokrytectve, však nastáva postupný obrat. Chloé diagnostikujú veľmi zriedkavú chorobu: v pľúci jej rastie lekno. Chick, fanatický priaznivec filozofa Jean-Sola Partra (prešmyčka reálneho Jean-Paula Sartra), na svoju záľubu (rukopisy a iné zberateľské artikle) míňa toľko, že na svadbu s Alise mu musí Colin požičať. Colinov fond sa scvrkáva aj pre nákladnú liečbu manželkinho ochorenia. Mení sa nálada filmu, výrazy hercov, farebné tónovanie pomaly speje až do čiernobiela, ubúda voľného priestoru (alebo priestoru vôbec: interiéry sú čoraz stiesnenejšie), ubúda svetla, všetko sa zanáša špinou a pavučinami.

Nadľahčený humor sa v druhej polovici presúva do sarkastickej až vyslovene čiernej podoby. Vian (autor románovej predlohy) a Gondry stíhajú ešte niekoľkými šľahmi zasiahnuť veľké korporácie a zbrojársku výrobu. (Colin musí začať pracovať). Dôjde aj na brutalitu štátneho mocenského aparátu, približne vyváženú neľudskosťou „alternatívnej“ jean-solovskej ideológie. Prichádzajú scény násilia, individuálneho aj masového, s rovnakou intenzitou ako prvotné scény priateľstva, tanca, požívačnosti a lásky. Ak máte v prvej polovici filmu svadbu, v dobrej viere očakávajte do konca aj pohreb. To som si práve vymyslel, ale schválne môžeme spolu hľadať aj iné príklady okrem toho najzjavnejšieho (Štyri svadby a jeden pohreb). Píšte do komentov. (… Som zvedavý.)