Sex vo vlaku

Ako prostriedok verejnej hromadnej dopravy sa vlak nezdá byť veľmi vhodným prostredím na sexuálne aktivity, ktoré vykonávame zväčša v súkromí. Delením do vagónov, kupé a boxov však poskytuje aj istú mieru súkromia. Niektorí pasažieri sú ochotní ju využiť, riziko prezradenia alebo sledovania treťou osobou ich neodrádza, ale vzrušuje. V kupé sa môžete ocitnúť s človekom, koho nepoznáte, ale vznikne medzi vami príťažlivosť a vy začnete spolu (sodoma-gomora!) flirtovať. Alebo sa v kupé zamknú milenci, zatiahnu závesy a zvyšok je už na vašej predstavivosti.

Je pozoruhodné, ako skoro si tieto rozkošné možnosti železničnej dopravy filmári všimli. Už z prvých rokov 20. storočia pochádza krátka nemravnosť Flirt vo vlaku (Flirt en chemin de fer, datovaný 1902 alebo 1904) z produkcie spoločnosti Pathé. V scénke vystupuje pár v kupé, naľavo od nich sú dvere do chodbičky, cez ktoré sa zadnou projekciou imitujú exteriéry. Gavalier svoju priateľku vzrušene bozkáva a obchytkáva, ona sa ho snaží krotiť, ale veľmi sa jej nedarí. Asi po 30 sekundách jej začína rozopínať živôtik, vo dverách (alebo v okne, ktoré by malo byť za nimi) vidno ústie tunela. Celá scéna na niekoľko sekúnd stmavne, a keď sa znova rozjasní, dievčina sa zase zapína a muž si oblieka sako. Pred zatmievačkou mal ešte sako oblečené, takže je to jasný náznak, že reálne prebehlo viac času ako niekoľko sekúnd a milenci toho aj viac stihli.

S náznakmi a dvojznačnosťou sa s obľubou hral aj Alfred Hitchcock. V jeho bohatej filmografii sa vlak dostal aj do názvu, ale Neznámi vo vlaku (Strangers on a Train, 1951) neobsahuje práve taký typ stretnutia, o aký sa teraz zaujímam. Zato Na sever severozápadnou dráhou (North by Northwest, 1959) už áno. Roger Thornhill (Cary Grant), prenasledovaný gangstrami a políciou, sa votrie do luxusného vlaku 20th Century Limited, označovaného ako „najslávnejší vlak na svete“. Jazdil medzi New Yorkom a Chicagom v rokoch 1902-58 a nastupovalo sa doňho po červenom koberci. Vo vlaku Thornhill stretne Eve Kendall (Eva Marie Saint, typická hitchcockovská blondína). Eve ho ukryje pred policajtmi a veľmi rýchlo medzi nimi vzplanú vášne. V duchu Hayesovho kódexu romanca prebieha v dialógoch a plne oblečených horúcich bozkoch. V závere sa ústredný pár vracia do vlaku, Roger vyťahuje Eve k sebe na hornú priečku dvojpostele. Keď sa objímu a pobozkajú, Hitchcock strihne na záber rušňa vchádzajúceho do tunela a ten prekryjú záverečné titulky. Aj bez toho, aby diváci poznali predchádzajúce variácie tejto vizuálnej metafory, nemalo by byť ťažké pochopiť, čo ňou Hitchcock naznačuje.

Explicitnosť zobrazenia sa zvyšuje s ústupom Haysovho kódexu a vzdialenosťou od Hollywoodu. V Konformistovi (Il conformista, 1970) od Bertolucciho sa v kupé odohráva ozajstná milostná scéna, exkluzívne nasvietená, zafarbená a nasnímaná kameramanom Vittoriom Storarom. Marcello (Jean-Louis Trintignant) cestuje s manželkou Giuliou (Stefania Sandrelli). Giulia si v oddelenom kupé prisadne k Marcellovi, líči svoju prvú sexuálnu skúsenosť v 15 rokoch s omnoho starším mužom. Marcello ju zatiaľ hladká, ohmatáva a pomaly vyzlieka. Za nimi je opäť okno, poskytujúce výhľad. Scenéria sa mení každých pár sekúnd, raz je v kupé šero (opäť tunel), inokedy manželov zaplaví žltočervené svetlo zapadajúceho slnka, odrážajúce sa od hladiny mora. V závere scény sa význam hry svetla a farieb ešte zosilňuje, keď sa kamera približuje k oknu, z mladomanželov vidno už len Giuliine nohy (a počuť jej slabé vzdychy), červenú a zlatú nahrádza indigová a čierna.

Amerického herca Toma Cruisa prvýkrát preslávilo účinkovanie po boku Rebeccy De Mornay vo filme Riskantný podnik (Risky Business, 1983). Hral nezodpovedného študenta Joela, ktorého rodičia nechajú chvíľu doma samého a on sa hneď zapletie s alkoholom, prostitútkami a zločincami. Film obsahuje sexuálnu scénu medzi Cruiseom a De Mornay v nočnej nadzemke. Najskôr čakajú, kým sa vyprázdni vagón a čakanie si vypĺňajú nežnosťami. Do nich vyhráva klasický „lepákový“ hit 80. rokov, In the Air Tonight Phila Collinsa. Keď už aj posledný alkoholik s Joelovou pomocou opustí nočný vlak, hudba sa zmení na elektroniku Tangerine Dream, ktorí filmu robili celý soundtrack, Lana (De Mornay) si sadá na Joela a rozbehne sa ozajstný sex v ozajstnom vlaku. Film je mainstreamový, takže akt je podaný s vkusom: ide vlastne o strihovú montáž rôznych erotických detailov a záberov na vlak v spomalenom pohybe, striedanie svetla a tmy.

Úplne inak pristupuje k sexu vo filme Nymfomanka (Nymphomaniac, 2014) režisér Lars von Trier. Príbeh rekapituluje život sexom posadnutej Joe (Charlotte Gainsbourg). Joe spomína, ako za mlada s kamarátkou B súťažila v tom, ktorá z nich sa počas jednej cesty vlakom vyspí s viacerými mužmi. Von Trier kamerou neuhýba, ani nestrihá na exteriéry, keď si to Joe postupne rozdáva s rôznymi cudzincami na záchode. Jej majstrovský kúsok je však orálny sex s mužom v strednom veku, ktorý sa ponáhľa domov, lebo tej noci majú s manželkou najväčšiu šancu splodiť dieťa. Riziko odhalenia sa priamo úmerne podpisuje na jeho vzrušení, nesedia totiž v oddelenom kupé a Joe sa obzerá rôznymi smermi, než sa pustí do akcie.

Pôjdeme až tam, kde sa koľaje stretnú

Zákerný zločinec priviaže mladé dievča (Gloriu Swanson) ku koľajniciam. Zachráni ju Teddy the Dog v úlohe psa Teddyho. Privolá Gloriinho priateľa, zastaví vlak a ešte aj dolapí zloducha. Záchrana pred vlakom na poslednú chvíľu sa od čias 18-minútového slapsticku Teddy at the Throttle (1917) z produkcie Macka Senneta stala iba jednou z mnohých možností, ako zapojiť vlak do akcie.

V dobrodružnej dráme Roba Reinera Stoj pri mne (Stand by Me, 1986, názov odvodený z hitu Bena E. Kinga) sa štyria chlapci z malého mesta v Oregone niekedy koncom 50. rokov vypravia do krajiny nájsť mŕtve telo strateného chlapca. Partiu vedie 15-ročný River Phoenix ako Chris Chambers vo svojej prvej výraznej filmovej úlohe. Na treku narazia na železničný most asi sto stôp (30 metrov) nad riekou. Obchádzka by im zabrala zvyšok dňa, ale most je taký úzky, že by sa nemali kam vyhnúť pred prípadným vlakom. Rozhodnú sa (ako inak) prejsť cez most. Prechod cez most prináša spomalenie a zvyšovanie napätia: Gordie Lachance (13-ročný Will Wheaton) opakovane kontroluje vizuálne a sluchom (prikladá ucho na koľajnice), či neprichádza vlak. Nešikovný Teddy (Corey Feldman) prechádza most radšej po štyroch.

A vskutku, Gordie sa obzrie a sponad borovíc sa približuje kúdol hnedého dymu, dopĺňaný typickým pravidelným klepotom lokomotívy. Gordie vyskočí a z úst vypustí ozvenou zveličené: TRAAAAAAAIN!!! Na potvrdenie, vlak zatrúbi. Chris s Vernom (Jerry O’Connell) sú už za polovicou mosta, ale Gordie s Teddym iba niekde v prvej tretine. Gordie prinúti Teddyho („Oh, shit!“) postaviť sa (na niekoľkokrát), to už vlak s dramatickým trúbením vchádza na most. Všimnete si, že pre bezpečnosť detských hercov režisér v tejto scéne použil tradičný technicky a finančne nenáročný trik – zadnú projekciu vlaku, ktorý prenasleduje mladých dobrodruhov, kým šialení od hrôzy neuskočia v poslednej chvíli na skalnatý násyp na druhom konci mosta. Napriek svojej jednoduchosti zadná projekcia tu nenarúša pôsobenie akcie, pretože príbeh filmu je vytváraný v spomienkach dospelého Gordieho na svojich kamarátov z detstva, v čom je veľa nostalgie a nevyhnutne s odstupom času skreslených vnemov.

Multitalentovaný River Phoenix (okrem herectva spieval vlastné piesne a hral dobre na gitare) o tri roky definoval podobu „mladého“ Indianu Jonesa v Poslednej krížovej výprave (1989), v úvodnej scéne, v ktorej 13-ročný skaut Indie uteká pred vykrádačmi hrobov. Najskôr Indyho na koni naháňajú na autách. Indy preskočí z koňa na okoloidúci vlak, zhodou náhod cirkusový. Presúva sa smerom na koniec vlaku, chlapi ho prenasledujú. Divák vidí nápisy na vagónoch o ich „obsahu“, vie viac ako postavy, čo prispieva ku komickosti celej naháňačky („Toto patrí do múzea!“). Indy sa stretáva s rôznymi príslušníkmi cirkusovej fauny, najskôr s neškodnými žirafami, ďalej s plazmi (kde získa svoju celoživotnú fóbiu z hadov), aby o pár sekúnd poriadne nasral jedného impulzívneho nosorožca. Vrcholným levelom beštiária je, samozrejme, vozeň s pánom džungle a manéže, levím samcom. Tu Indy prichádza aj k biču a prvej jazve. Jednotlivé vagóny sú ako zásuvky, v ktorých sa schovávajú rôzne prvky Indyho charakteru. V poslednom „magickom“ vozni mladý Indiana Jones zmizne v debne.

Animovaný Polárny expres (2004, údajne prvý film vytvorený kompletne digitálnymi technológiami) dokáže oveľa úžasnejšie veci než strašiť plazmi a levíkmi. Najskôr sa zrúti 179-stupňovým sklonom z ľadovca Gulch a pristane na zamrznutom jazere, kde sa ho nakoniec podarí zastaviť, ale pritom začne pukať ľad a postavy musia reagovať na ďalšie ohrozenie. Nemyslite si však, že vystavovať vláčiky nebezpečenstvu sa odvážia iba tvorcovia animákov. Stačí si spomenúť na Keatonovho Generála, pretože Keaton sa neštítil vo vrcholnej scéne filmu utopiť reálnu lokomotívu aj so súpravou v rieke. (A producenti filmu tam nechali vrak ležať. Ostal v koryte 20 rokov, kým ho nezošrotovali počas II. svetovej vojny.)

Vykoľajenia, zrážky a samovraždy

Rovnako ako pri iných druhoch dopravy, ani vlakom sa nevyhýbajú nešťastia. Či už sú to vykoľajenia alebo zrážky, nehody sa dostávajú aj do celoštátneho alebo nadnárodného spravodajstva a rezonujú v spoločnosti. Vo Veľkej Británii skok pod vlak tvorí 3,5% samovrážd, v Nemecku až 7%. Na Slovensku takto zomrelo v roku 2014 42 ľudí, v roku 2015 až 64. [4]

Nechutná masová samovražda v intre japonského Klubu samovrahov (Suicide Club, 2001) je, našťastie, fiktívna. Aj keď režisér Sion Sono reaguje na isté javy v japonskej spoločnosti. 54 stredoškoláčok sa v metre zoradí tesne pri okraji nástupišťa za zvukov jasavej hudby, pochytajú sa za ruky a po odrátaní skočia pod prichádzajúci vlak. Hrozné čo i len predstaviť si a Sion Sono hrôzu zosilňuje komiksovou úrovňou zobrazovania násilia, keď hektolitre krvi striekajú spod súpravy na všetky strany, hlavne na nadšených okolostojacich.

Zrážku vlakov v slávnej sérii o Fantomasovi (1913-14) Louis Feuillade vyriešil elegantne – zmenšenými modelmi (mohli byť aj hračkárske). Samotný záber zrážky dvoch modelov však trvá iba asi 5 sekúnd. Feuillade potom šikovne strihá na (možno dokumentárne) zábery trosiek skutočného vlaku, uvedomuje si, že modely by pri dlhšom snímaní príliš prezrádzali iluzórnosť celého zážitku (divák by si uvedomoval, že sleduje film, fiktívne rozprávanie).

Pompézne nazvaná snímka (lebo Cecil B. DeMille) Najväčšie predstavenie na svete (The Greatest Show on Earth, 1952) obsahuje najskôr zrážku vlaku s autom (pričom kabriolet po čelnej zrážke odletí veľmi podivuhodným spôsobom) a o pár sekúnd nato do seba narazia hneď dva cirkusantské vlaky. DeMille opäť pri „exteriérových“ záberoch využíva zjavne modely. Akciu obohacuje o zábery na pasažierov vnútri vlakov, kde kameru nachyľuje po vodorovnej osi a zrýchľuje pohyb, aby dosiahol efekt prevracania vagónov a všeobecného chaosu.

V rodinnej komédii Houseboat (1958) s Carym Grantom a Sophiou Loren sa titulný hausbót stane obeťou zrážky s vlakom, keď vinou nevšímavosti všetkých dospelých postáv uviazne na priecestí, kam sa rúti aj expres v plnej rýchlosti. Nikto zo zaneprázdnených dospelých si nevšíma detské varovania, až kým nie je neskoro. Zrážku zabezpečuje zadná projekcia ako v Stand by Me. A z masívneho hausbótu priletí do obrazu len zopár triesok.

Oproti tomu finále Prepadnutia 2: Temné územie (1995), akčnej klasiky s nesmrteľným Stevenom Seagalom, vyzerá ako apokalypsa. Sčasti je to dané aj inteligenciou scenára, v ktorom podľa hlavného záporáka neexistuje spôsob („no way“), ako by Steven mohol vypnúť jeho program na riadenie jadrových hlavíc, no neráta s tým, že mu náš hrdina jeho zázračnú skrinku „vypne“ tak, že do nej jednoducho – strelí. „Na to by som nikdy nepomyslel“, sú záporákove (skoro) posledné slová. Vypadne z vlaku, ktorý sa zráža s druhým, než Seagal stihne vyskočiť, a to všetko na moste. Opäť sa využívajú modely v kombinácii s „interiérovými“ zábermi, strih je veľmi rýchly, využíva sa viac pyrotechniky než predtým. Seagal nonšalantne pobieha pred masou kovu, most sa prepadá a vagóny sa rútia do priepasti, kde promptne vybuchujú. Steven predsa len pridáva na rýchlosti a v úplne poslednom zlomku sekundy sa stihne vrhnúť na záchranný rebrík helikoptéry, predtým než jeho vozeň tiež zmizne v prepadlisku. Že takto fyzika nefunguje, povedzte záporákovi, ktorý z ničoho nič visí na rebríku pod Seagalom. To aby mohol vzápätí „efektne“ zhorieť v obrovskej explózii, z ktorej vrtuľník rovnako efektne a hlavne neporušene vyletí.

Ničivosťou Seagala prekonal J. J. Abrams nehodou vo svojom Super 8 (2011). Partia výrastkov natáča večer na miestnej staničke amatérsky film, keď okolo nečakane prechádza nákladný vlak. Tomu však skríži cestu nejaký šialenec v trucku. Ak by ste predpokladali, že vlak auto zvalcuje a zastaví, mýlite sa, lebo zrážka spôsobí, že dlhočizná súprava sa začne vykoľajovať. Okolie stanice sa v okamihu mení na vojnovú zónu terminátorských rozmerov, okolo detí lietajú a vybuchujú vagóny. Digitálna smršť je neporovnateľne pôsobivejšia než modely alebo premietanie na zadné plátno, ale rovnako neškodná: ako zázrakom sa nikomu z detí nič nestane.

Nemenej hrozivú nehodu inscenuje Martin Scorsese v snímke Hugo a jeho veľký objav, takisto z roku 2011. Príbeh siroty Huga Cabreta (Asa Butterfield) sa odohráva v Paríži v roku 1931, kde sa Hugo pretĺka na železničnej stanici Gare Montparnasse. Hugo stretáva majiteľa obchodu Georgesa (Ben Kingsley), z ktorého sa časom vykľuje legendárny, no zabudnutý filmár Georges Méliès. Scorseseho film je do veľkej miery oddanou poctou dejinám kinematografie. Cituje viaceré rané filmy, od Mélièsa napríklad Cestu na Mesiac (1902) alebo náš obľúbený Príchod vlaku do stanice od Lumièrovcov. (Skutočný Méliès naozaj žil po prvej svetovej vojne prakticky v anonymite a živil sa predajom hračiek a sladkostí v stánku na stanici Montparnasse.) Pokojný chod stanice rozbije prichádzajúci vlak, ktorý sa omylom dostane na nesprávnu koľaj, strojvodca ho nedokáže včas ubrzdiť a súprava sa preženie budovou stanice. Lokomotíva preráža vonkajší múr na poschodí a zastavuje sa až na dlažbe pred stanicou.

Nehoda vyzerá bizarne, kým si neuvedomíme, že Scorsese tu rekonštruuje reálnu nehodu, dokumentovanú aj na fotografiách. Nehoda a fotky stanicu Montparnasse preslávili. Ale nebolo to v roku 1931, nehoda sa stala 22. októbra 1895. Tento dátum je zaujímavý aj z pohľadu filmovej histórie. O dva mesiace totiž bratia Lumièrovci začali so svojim verejnými premietaniami filmov v Grand Café. Ako upozorňuje Ray Zone, „je veľmi pravdepodobné, že toto vlakové nešťastie (pri ktorom umrela jedna žena – pozn. JK) mohli mať na mysli diváci Príchodu vlaku do stanice) a že ovplyvnilo ich reakciu na filmový obraz približujúcej sa lokomotívy.“ [5] Tieto dva obrazy, jeden skutočný, sprostredkovaný prevažne cez fotografie a druhý filmový, sa mohli podieľať na vytváraní a zakorenení legendy o panickej reakcii na lumièrovský krátky záznam prvého filmového vlaku, prvého vlakového filmu.

Referencie:
[4] http://lostallhope.com/suicide-methods/jumping-under-train
http://www.teraz.sk/slovensko/pocet-samovrazd-na-kolajniciach/176093-clanok.html
[5] http://www.documentary.org/magazine/lumiere-illuminated-moving-image-debunks-myths-surrounding-arrival-train