Sait-on jamais… (anglicky No Sun in Venice) je pomerne obskúrny taliansko-francúzsky titul z roku 1957. V režisérskej biografii Rogera Vadima sa ukrýva medzi populárnejšími dielkami ako …a Boh stvoril ženu (s Brigitte Bardot) či Barbarella (Jane Fonda). Ojedinelý je práve soundtrackom, na ktorom Vadim zaangažoval amerického džezmena Johna Lewisa a jeho kapelu Modern Jazz Quartet.
Azda nezaškodí drobná predstavovačka. Modern Jazz Quartet vzniklo v roku 1952 v dňoch boomu cool jazzu a third stream music a na dlhé desaťročia sa stalo najcharakteristickejším predstaviteľom týchto štýlov americkej hudby. Stabilnú zostavu tvorili John Lewis (klavirista, po väčšinu času aj umelecký vedúci), Milt Jackson (vibrafón), Percy Heath (basa) a Connie Kay (bicie). S istými prestávkami kvarteto fungovalo až do deväťdesiatych rokov. John Lewis zomrel v roku 2001.
Hudbe MJQ možno rozumieť ako osobitému stretnutiu dvoch tradícií – džezu a klasickej (najmä komornej) hudby. Je v nej málo excesov a „primárneho“ vzrušenia (predsa len: má to byť „cool“), o to viac náznakov, ľahkej harmonickej rafinovanosti, nezabúdajúc na to ich staré plynulé čierne blues. Možno najpôsobivejšie príklady sa dajú nájsť na dvojici albumov z 50. rokov, Django a Fontessa. Ich nahrávka soundtracku k Vadimovmu filmu len potvrdzuje Modern Jazz Quartet ako synonymum elegancie.
Zvukovým trademarkom kvarteta je spojenie nástrojov zároveň rytmických a vedúcich či melodických. Pri troche skreslenia je totiž ľahké považovať za ďalšiu výrazovú (ak už nie melodickú) linku aj spôsob, akým Kay narába so svojimi bicími. Niektorým skladbám totiž práve jeho činely dodávajú dramatické stupňovanie (jednoduché, no takisto inteligentné riešenie). Klavír a basa sa v tradičnom džeze starajú predovšetkým o rytmiku. V špecifickom mixe MJQ ich už nemožno odbaviť tak laxne: dialógy medzi skladateľovým klavírom a Jacksonovým vibrafónom vytvárajú pre každý track svojský príbeh a charakter (One Never Knows). Aj keď sa niektoré motívy (ako v správnom soundtracku) po čase opakujú. Jacksonova virtuózna hra prináša potešenie sama osebe. Vibrafón je paleta; každý tón kvapka farby.
Odporúčam, ak cítite potrebu uvoľnenia a rozváženia možno nie až tak závažných rozhodnutí, potrebu jemnej, neexaltovanej radosti.