Michaela Čopíková a Veronika Obertová už počas štúdia animácie vytvorili tvorivý tandem, ktorý pretavili do produkčnej spoločnosti OvéPictures. Spoločne v nej tvoria krátke animované filmy, videoklipy, reklamy a množstvo ďalších vecí. Každá má za sebou svoj vlastný autorský film. Michaelin sa volá About Socks and Love (2008) a Veronikin Viliam (2009). Obe zaznamenali úspechy na festivaloch. V roku 2012 dokončili spoločnú snímku Dust and Glitter. Porozprávali sme sa s nimi o ich tvorbe, spolupráci, aktuálnych projektoch a plánoch do budúcnosti.

Máte za sebou každá niekoľko vlastných krátkych filmov. V minulom roku ste uviedli prvý spoločný film, Dust and Glitter. Ako vlastne vznikla vaša autorská dvojica?

Michaela Čopíková (na fotografii vľavo): Uz počas školy sme sa skamarátili a začali si pomáhať a spolupracovať. Nakoniec sme si uvedomili, že sa nám pracuje lepšie vo dvojici, je to rýchlejšie, zábavnejšie a neočakávanejšie. Často pracujeme akoby cez ping-pong, jedna niečo navrhne, nakreslí a potom pokračuje druhá. Je to parádne pracovať vo dvojici, už si ani neviem predstaviť, že by to bolo inak:).

Veronika Obertová: Presne tak, no aby neboli odpovede zdvojené, tak iba doplním, že potom ako sa Miša vrátila zo San Francisca, kde študovala, sme začali pracovať oficiálne pod našou značkou OvéPictures.

Rozhovor Veronika Obertová a Michaela ČopíkováKeď sa takto dopĺňate, nevznikajú problémy kvôli rozdielnym štýlom kresby a podobne?

Veronika: Nie, vždy /sa vieme dohodnúť alebo „prekresliť“.

Michaela: A aj tak prirodzene to máme, že veci, ktoré menej rada robí jedna, idú druhej lepšie. Kreslenie je ako rozhovor, buď vás to baví a niekam to smeruje. Záleží iba na spoločníkovi.

A ktorá z vás čo robí radšej a naopak?

Michaela: Ja napríklad radšej robím kreslenú animáciu a trebárs nerada šijem bábky a Berta zase rada.

Veronika: Jej presne tak, vyrábanie bábok, to ma baví zo všetkého najviac.

Michaela: Ja nerada rendrujem.

Veronika: Tak toto máme spoločné.

Vytvoriť animovaný film trvá nepomerne dlhšie ako v prípadne hraného či dokumentárneho. Ako sa rozhodujete, ktorý námet spracujete, čomu budete venovať možno aj niekoľko rokov života?

Michaela: Takže s nami je to tak, ze tie nápady na filmy sa nám dejú stále. Častokrát nás napadne nejaký príbeh alebo koncept, čo by sa dalo a tie si samozrejeme ukladáme, aby sa nestratili. Zvyčajne nám výroba filmu trvá rok, samotný nápad a scenár však omnoho dlhšie. Človek si to musí chvíľu nosiť v hlave a je to tak, že ten nápad mu potom dodá silu, aby sa stal filmom.

Je to asi nemožné zatiaľ nejak presne vysvetliť, zase toľko tých filmov nemáme, ale veľa z našich rozhodnutí je aj intuitívnych, až naivných.

Pýtal som sa hlavne preto, lebo mnohým animátorom trvá výroba filmu aj dva-tri roky.

Michaela: My sme si to ale aj tak nejak sami povedali, že nechceme vyrábať každý film veľa rokov, že akceptujeme viac nedokonalosti.

Aby ste neostali dlhodobo zaseknuté pri jednej veci?

Michaela: Presne.

A z coho žijete? U nás je teraz v móde zverejnovať kadekoho platy, to nemusíte robiť, ale z autorského filmu asi hypotéku nesplácate.

Michaela: Robíme animácie aj na objednávku a žijeme skromne. Snažíme sa robiť to čo vieme a čo nás baví a je to tak, že niektorým ľudom sa to páči a chcú od nás veci, to nás ženie dopredu. Keď si od nás niekto objedná animáciu, je dopredu jasné, že to nebude reklamné 3D, ale niečo hand-made, alebo aspoň niečo výtvarné, či zábavné.

Vo vašom portófliu máte aj mnoho videklipov a to nie len pre slovenských hudobníkov. Ako ste sa dostali k takejto tvorbe?

Michaela: Áno, aj klipy sú viac menej hobby, máloktorý hudobný umelec alebo kapela si môže zaplatiť skutočnú cenu animovaného videoklipu. Robiť klipy máme zo všetkého najradšej, je to krásny formát. Už na škole sme robili prvý klip pre Lavagance ako Bertin školský projekt a od toho momentu, sme vždy hľadali ďalšie možnosti. Stále hĺadáme a stále chceme robiť animované videoklipy.

Veronika: Pôvodne to boli semestrálne projekty. A veľmi nás to bavilo, tak sme radi, že v tom môžeme pokračovať a zatiaľ sa vždy našiel niekto, kto si u nás videoklip objednal. Čo nás veľmi teší. Ešte by sme mali asi spomenúť Free To Be ME.

Michaela: Čo sa týka kontaktov v zahraničí, veľa nám priniesol práve klip Free To Be Me, ktorý sa stal viralom a začali nás oslovovať ďalší na základe toho klipu. A ku každému máme nejakú historku, napríklad muzikantov Antioquia som stretla vo vlaku. Free To Be Me bol náš prvý videoklip ako Ové a naozaj nás jeho úspech prekvapil, ale zároveň aj naštartoval. No a klip, ktorý si tiež veľmi veľmi vážime je ten pre Janu Kirschner. (Na obrázkoch dole. – pozn. red.)

Veronika: Pre Janku sme chceli robiť klip dlho, ale len tak sme sa o tom bavili a potom nás oslovil Mario Smasching, ktorý bol jej manažér (alebo ešte je, nie som si istá) s tým, či by sme nemali záujem pre ňu robiť klip. A potom to začalo. Výber pesničky, výroba bábok atď. Ale celý tento proces trval viac než rok myslím.

Michaela: Hej tak, asi rok. Tak je to aj veľký klip, má 6 minút. Bol aj najviac technicky náročný a je v ňom mnoho charakterov.

Rozhovor Veronika Obertová a Michaela Čopíková Rozhovor Veronika Obertová a Michaela Čopíková

Zvyčajne vám výroba klipu trvá ako dlho?

Veronika: Zvyčajne si dávame tak minimálne 3 – 4 mesiace na výrobu, ale záleží aj od techniky, ktorú si zvolíme a potom aj od samotného umelca, aká je s ním komunikácia, či má nejaké deadliny, pripomienky atď.

Michaela: Posledný pre Susan James toľko trval, ale trebárs ona nás oslovila polroka dopredu, a tak se vedeli, že si musíme na to urobiť čas.

Dust and Glitter, ak sa nemýlim, váš prvý spoločný film ako OvéPictures. S akými cieľmi ste ho vytvárali?

Michaela: Áno, tak sme si to nastavili, že vznikneme a že D&G bude naším prvým filmom, ktorý si vyprodukujeme a vytvoríme. Dokonca prišlo aj zadosťučinenie, lebo film je o San Franciscu a dostali sme cenu práve v Kalifornii. Ja som na škole v SF začala písať scenár a fotiť si mesto. Veľmi som chcela urobiť niečo, čo by bol akýsi odkaz na moju stáž tam. A cieľ bolo vyrobiť ten film nezávislo. Veľmi veľa sme sa pritom naučili.

Čo také?

Michaela: Je to náš debutový film po škole a možno to nie je najlepší film na svete, ale sami sme si prešli všetkými producentskými a organizačnými vecami. Pomohlo nám veľa skvelých ľudí a pri všetkom sme sa učili. Film sa prepisoval na 35mm a museli sme riešiť veľa technických a logistických problémov. Napríklad, obraz sme prepisovali v Nemecku, zvuk sa miešal v Prahe. Takisto s týmto filmom už súťažíme v iných kategóriach ako doposial.

Robí vám problémy nedostupnosť potrebných technológii na Slovensku?

Michaela: To ani nie, veď dnes už to nie je taký problém. V čase internetu sa veľa vecí dá vyriešiť a myslím, že náš další film už nebude na 35mm. Viac ľudí vidí takéto diela skôr na malých displejoch telefónov ako na veľkom plátne.

Tá cena v Kalifornii, o čo šlo konkrétne?

Michaela: Dostali sme hlavnú cenu na festivale AniMazSpot a práve nám na Slovensko posielajú sochu z bronzu. A úspechom bola aj moja účasť na San Francisco International Film Festival, kde DaG bol v prestížnej súťaži GoldenGate Award.

Rozhovor Veronika Obertová a Michaela Čopíková Rozhovor Veronika Obertová a Michaela Čopíková

Kde vy vidíte budúcnosť svojej tvorby? Čo by ste chceli robiť, prípadne v akej forme distribúcie vidíte význam?

Michaela: Tak po prvých dvoch rokoch, vieme, že sa musíme ešte v mnohom zdokonaliť a neprestať. Chceme aj naďalej robiť animácie, aj filmy, klipy, ale aj iné projekty. Koncom minulého roka sme rozbehli výrobu ďalšieho filmu, ktorý by mal byť hotový v roku 2013.

Nápadov a snov máme viac, ale asi sa to úplne nedá odhadnúť, čo výjde. Okrem krátkeho filmu, by sme veľmi chceli spoločne s ďalšími režisérmi uskutočniť celovečerný animovaný projekt Dobšinský. Vyvýjame ho už vyše roka a dúfame že nájdeme dosť energie a financií na jeho uskutočnenie.

Sfilmovanie ôsmych ľudových rozprávok od zberateľa Pavla Dobšinského je zrejme najambicióznejší animovaný projekt v slovenskom filme vôbec. Ako tento projekt vznikal?

Michaela: Ešte vzniká. Takýto nápad padol už kedysi dávno na VŠMU, a keď sme založili Ové Pictures, vystúpila otázka znovu na povrch. Samozrejme, je to veľký projekt, a tak až keď do toho vstúpil producent B-films, začalo to byť viac reálne. Z podpory AVF sa pripravil workshop a stretnutie všetkých režisérov a scenáristov, kde sa presnejšie vybrali rozprávky a kde sa tím dal dokopy a začal hľadať prepojenie medzi príbehmi. S novou verziou scenára sa budeme snažiť nájsť financie.

Kto prišiel s myšlienkou nakrutiť celovečerný film podľa Dobšinského rozprávok?

Michaela: Ja presne ani neviem.
Veronika: Myslím, že to bol Andrej Kolenčík.

Akú rozpravku spracovávate vy?

Michaela: Každá jednu:) Ja – Hadogašpar a berta – Jelenček.

O čom podľa vás sú?
Veronika: Každá si svoju rozpravku spracovala po svojom. Môj Jelenček je o rodine. Je tam ešte aj obžerstvo a nenávisť, ale aj láska.

Michaela: No, tak zatiaľ u mňa je to o prvom sexe, tehotenstve a strachu byť mamou. Ale rovnako aj o láske.

Ako to s zrealizáciou filmu vyzerá? Pôvodne sa spomínali Vianoce 2013 ako predpokladaný čas premiéry.

Veronika: Tento projekt určite potrebuje ešte dva roky a samozrejme závisí to aj od financií.

Spomínali ste váš vlastný krátky film, ktorý by ste chceli dokončiť v priebehu tohto roka. O čom by mal byť?

Veronika: Film je o strachu, hlavnou hrdinkou je dievča Nina. Technicky chceme pracovať s bábkami. Počas roka 2011 sme s ním boli vybrané medzi štyroch finalistov Bosch Co-production Prize. Čo bolo pre nás super, lebo v rámci toho, že tam vybrali tento projekt, sme sa zúčastnili seminárov a tréningu pitchingu. Ale nakoniec sme to nevyhrali, ale určite to bola pre nás najlepšia skúsenosť, pretože pred týmto projektom som ja na žiadnom pitch nebola. Samozrejme, aj projekt to posunulo oveľa ďalej.

Spomenuli ste aj projekt HUG. O čo pôjde?

Michaela: HUG je taký organický projekt, ktorý stále rastie. Ide o kolekciu ilustrácií, venovanú téme HUG – Objatie, ktorá bude cestovať niekoľkými mestami, začal sa 1. decembra práve tu v Lisabone a skončí niekedy v lete na Slovensku. Našim snom je, ak sa táto kolekcia bude páčiť, vytvoriť aj nenaratívny malý film venovaný týmto výjavom. Je to akoby z našej úplne malej záľuby, až do galérií a k ľudom.

Veronika: Ja som ešte chcela k tým Hugom – je to taká naša srdcovka, že kresbičky hugov si kreslíme každá už pár rokov, ale až teraz sa nám podarilo dať dokopy výstavu, okrem ilustrácií sme vyrobili tričká, brošne čo nás veľmi baví. Hej, ešte tričká robíme radi :).