Philipp Eichholtz (1982, Hildesheim) je nemecký filmový režisér, scenárista a strihač. V 15 rokoch začal nakrúcať amatérske krátke filmy, ktoré sa postupne presadzovali aj na festivaloch. Napriek tomu, že neabsolvoval formálne filmárske vzdelanie, rozhodol sa venovať filmu profesionálne. V roku 2014 bol uvedený jeho prvý celovečerný film Liebe mich!. Na 20. ročníku letného filmového festivalu 4 živly prezentoval už svoj štvrtý film Úlet (Rückenwind von vorn, 2018).
Toto nie je vaša prvá návšteva Banskej Štiavnice. Boli ste tu s filmom Luca tancuje potichu (Luca tanzt leise) na zimnej edícii festivalu v roku 2016.
Správne. Som tu už tretíkrát. Boli ste tu vtedy?
Áno, bol som aj na filme. Bolo plno.
Zdalo sa to plnšie než dnes.
Áno, ale dnešná sála bola väčšia. (Úlet sa premietal v sále mestského kultúrneho centra, Luca v Kine Akademik, pozn. aut.) Prečo ste sa vrátili?
Pozvali ma. Jednoduché (smiech). A boli ochotní platiť za cestu a ubytovanie.
Váš nový film Úlet sa sčasti nakrúcal v Banskej Štiavnici. To bola teda vaša druhá návšteva?
V scenári bola naplánovaná cesta do Edinburghu. Pre postavy bolo dôležité, aby unikli zo svojho bežného života a urobili niečo hlúpe. No keď som bol tu a písal som v kaviarni, vyzeralo oveľa vzrušujúcejšie, aby šli sem namiesto do Škótska. Hoci mám rád Škótsko a Edinburgh, sú vo filmoch často využívané na rozdiel od tohto mesta, aspoň v nemeckých produkciách. Keď sme premietali na nemeckom festivale, nikto toto miesto nepoznal, bolo to niečo nové a zaujímavé. Som si istý, že Štiavnica je veľmi slávna a populárna na Slovensku (smiech), ale nie tak v Nemecku.
Úlet je súčasťou filmovej trilógie?
Áno, Luca bola druhá časť, jej postava sa tu nakrátko objaví. V Luca sa zasa ukázala postava z prvého filmu. Ale sú spojené vo viacerých smeroch. Sú rozdelené symetricky na začiatok, stred a koniec dvadsiatnickeho obdobia života. Hlavné postavy všetkých troch sú založené na skutočných ľuďoch, ktorých poznám, každý film na jednom človeku, takže aj preto je to pre mňa trilógia. Sú to tri milostné listy pre týchto ľudí.
To znie celkom osobne.
Hej (smiech). Skutočná Charlie (hlavná postava filmu Úlet, pozn. aut.) bola na premiére, sedela tri rady za mnou. Bol som veľmi nervózny, či sa jej film bude páčiť, ale plakala a smiala sa počas toho a dala mi svoje „požehnanie“. To bolo jediné schválenie, ktoré som potreboval. Vlastne som dostal požehnanie na všetky tri filmy od každého z nich.
Tento rok máte vonku až dva nové celovečerné filmy. Ten druhý sa volá Kim hat einen Penis (Kim má penis). Môžete nám o ňom povedať viac?
Áno, pred mesiacom mal svetovú premiéru na festivale v Mníchove. Je to úplný opak Úletu. Keď som dokončil trilógiu, mal som pocit, že musím urobiť niečo úplne iné. Moje prvé tri filmy boli vystavané ako charakterové štúdie, takže diváci musia veľmi trpezlivo zisťovať, o čo v nich ide. Film vám nepovie sám na začiatku, o čom bude, sledujete tieto postavy, ich prostredie… Ale vždy som chcel spraviť aj film, kde už po piatich minútach viete, na čom ste a odtiaľ idete ďalej. Neštudoval som na filmovej škole, tak som si myslel, že som sa to možno nenaučil robiť dobre. No vyskúšal som nový prístup. Prvé filmy sú postavené na sedemstranových konceptoch a tento mal scenár s 50 stranami a dialógmi. Dialógy sme síce natočili iné, ale už len to, že sme ich písali, vyjasnilo veci. Dramaturgicky je tento posledný film najucelenejší, veľmi čistý, po pár minútach je jasné, o čom je.
Ako sa tieto rozdiely prejavujú vo výsledku?
Dej je absurdnejší. Na 24 hodín môžete zmeniť svoje pohlavie bez akýchkoľvek dôsledkov. Je to trošku sci-fi, ale stále sa odohráva v našom svete a je to stále film o vzťahoch ako zrejme všetky moje filmy. Medziľudské vzťahy ma fascinujú.
Keď hovoríte o niekoľkostranových konceptoch pre prvé filmy, išlo, resp. ide o postup, ktorý je pre vás programový?
Všetky moje filmy sú založené na improvizácii. Scény vznikajú predovšetkým na pľaci. Mám rád takýto prístup. Pri novom filme som sa bál, že napísané dialógy zabijú improvizáciu, spontánnosť, ale skôr naopak, improvizácia bola sústredenejšia. Rád vyvíjam film na pľaci s hercami. Nie všetci dobrí herci vedia improvizovať, je to zvláštny skill, ale mám šťastie na hercov, ktorí to dokážu. Iba jeden herec, s ktorým som doteraz robil, to nevedel. Bol to televízny herec, chcel svoje značky, mohol niečo zopakovať 80-krát rovnako. Nebol to ten najzaujímavejší spôsob, no bolo to ešte ok. A nevedel počúvať. Nemyslím teraz mňa, ale ďalších hercov. Pri improvizácii je veľmi dôležité načúvať svojmu partnerovi. Máte náčrt, čo sa v scéne má stať. Ale nemusí sa to diať. Takže musíte vnímať, čo vám kto. On nikdy nepočúval, iba čakal na repliku, ktorú by mohol povedať. To bolo veľmi frustrujúce. Ale inak boli všetci moji herci úžasní, nikdy neprejavovali ego, aj keď niektorí z nich sú v Nemecku celkom slávni. Skvele sa s nimi pracuje.
Sú vaše tvorivé postupy (napr. improvizácia) spojené s hnutím „mumblecore“?
Sme súčasťou nemeckého mumblecoreu. Niežeby sme to vyhlasovali, ale zaradili nás tam.
Na stránke s manifestom hnutia (Sehr gutes Film) nie ste uvedený medzi predstaviteľmi.
Nie som tam? Neviem prečo, nestarám sa. Keď vyjde film odo mňa, Axela (Ranischa) alebo Jakoba (Lassa), nemeckí recenzenti nás obvykle zaraďujú ako členov berlínskeho mumblecoreu.
Považujete sa vy sám za súčasť tejto skupiny?
Neviem. Robím improvizované filmy, teší ma, že je v Berlíne „mladé“ filmárske hnutie, ktoré robí veci mimo systému. Nie sme veľmi odlišní od francúzskej Novej vlny v 50. a 60. rokoch. Rozdiel je, že nemáme obecenstvo, ktoré mali oni. A to je veľký rozdiel. Keby robili svoje filmy dnes, nevidelo by ich toľko ľudí. Sledovanie filmov je dnes iné. Ľudia v mojom veku chodia na Star Wars a marvelovky. Ja takisto. Ale masy nechodia na malé nezávislé filmy. Všetko, čo chceme, máme doma, môžeme si vybrať čokoľvek, Netflix, Amazon, DVD, Blu-ray, videohry. Môžeme robiť, čo chceme, keď chceme. Vo svete je toľko obsahu, že sa nikdy nedá vidieť všetko. V minulosti bolo zložité spraviť film. Potrebovali ste kamery, surovinu, zručnosti na filmovanie. Ale keď už ste film spravili, ľudia ho niekde videli. Dnes je jednoduché spraviť film, môžete točiť trebárs na iPhone, ale keď ho dokončíte, je veľmi náročné vyniknúť, dostať sa k publiku. Publikum si vás musí hľadať. To je problém mojej filmárskej generácie.
Keď hovoríte o filmovej torbe mimo systému, čo tým myslíte?
Bez rozpočtu, bez podpory. Štátnu podporu na film je v Nemecku veľmi ťažké získať a trvá to roky. Práve som spravil štyri celovečeráky za päť rokov, obvykle spravíte jeden za päť rokov. V tomto systéme som nemohol pracovať. Niežeby som nemal šancu, moje filmy boli na festivaloch v Berlíne, Mníchove, sú na Netflixe, aj na slovenskom. Ale pre mladého filmára je predstava troch filmov za pätnásť rokov strašná. Chápete, ako môžete byť vôbec dobrý vo svojom remesle? Čo keby fotograf urobil jednu fotku za rok? Viacero filmov v krátkom čase vám dáva istú hravosť. Nie ste hneď Kubrick, ale ani Kubrick nebol na začiatku Kubrick.
Medzi generáciou Novej vlny a vašou generáciou môže byť rozdiel aj v tom, že oni v skutočnosti dostávali podporu od štátu.
Možno, ale na druhej strane mali tvorivú slobodu, akú dnes v Nemecku nedosiahnete. Oni sa napríklad stretli na raňajkách a rozhodli sa, čo budú cez deň točiť. Takáto spontánnosť je absolútne vylúčená v našom podpornom systéme. Vždy, keď dostanete peniaze, chcú vedieť, na čo presne budú použité. Spontánnosť by možno fungovala, ak by ste boli overený filmár. Možno sa tam dostávam, Variety ma zaradil na zoznam 10 Európanov, ktorých treba sledovať. Nedostal som vďaka tomu novú prácu, môj účet je stále rovnaký, ale uľahčuje to rokovania s producentmi a sponzormi, tak ako účasť na festivaloch alebo streamovanie mojich filmov cez Netflix. Úlet bude dostupný celosvetovo na Amazon Prime. Z prvých troch filmov vychádza v Nemecku Blu-ray box s bookletom a novými bonusmi. Zrejme príšerný biznis pre vydavateľa, ale robia to napriek tomu a ja rád uvidím posledné štyri roky môjho života v jednej škatuli.
Keď hovoríte, že točíte bez rozpočtov, čo máte presne na mysli? Nemôžete predsa točiť absolútne bez peňazí. Kde ich získavate?
Na Úlet sme mali 15 tisíc Eur. 9 tisíc bolo od distribučnej spoločnosti, pretože po prvých dvoch filmoch mali záujem, aby vznikol aj tretí. Šesť sme investovali napoly ja s producentom.
Nevyužívate crowdfunding?
Nie, lebo pri crowdfundingu takisto musíte byť slávni, ľudia vás musia sledovať. Crowdfunding môžete skúšať, keď ste Zach Braff zo Scrubs a chcete natočiť ďalší film po Garden State (2004). Dostanete dva milióny, pretože máte priaznivcov na celom svete, ktorých zaujíma vaša práca. (Kampaň na Kickstarteri v roku 2013 na film Wish I Was Here naplnila cieľ za tri dni, pozn. aut.). My sme príliš okrajoví. V crowdfundingu napokon iba málo ľudí naozaj dostane peniaze a obvykle sú to takí, ktorých už poznáte. A crowdfunding je tiež komplikovaný systém. Nápad na Úlet sme mali tri mesiace pred točením filmu, zvyčajne potrebujete viac času na prípravu kampane a v crowdfundingu tiež chcú mať jasnú predstavu o tom, čo robíte.
Už ste naznačili, že nemáte filmovú školu. Aký je teda váš background, prečo a ako ste začali robiť filmy?
Prečo nie (smiech)? Vždy som miloval filmy a kino. V pätnástich som si na letnej brigáde zarobil na prvú kameru a začal som robiť krátke filmíky s kamarátmi a rástol som odtiaľ. Potom to už nebola otázka, vždy som chcel robiť toto, videl som sa ako filmár. Nie som diplomovaný a učím sa s každým novým projektom. Myslím, že som na dobrej ceste. Pochádzam z malej obce, do Berlína som sa presťahoval, prebíjal som sa krok za krokom do tohto odvetvia. Vždy som mal vášeň pre filmy. Čo som nemal ako dvadsiatnik, bola téma, o ktorej chcem hovoriť. Môžem spraviť gangsterku, citovať Tarantina alebo Scorseseho, ale čo je môj pohľad, môj zmysel v príbehu? Čo chcem povedať? Keď som mal tridsať a nič za sebou, rozhodol som sa, že spravím aspoň jeden celovečerák. Ak to nevyjde, budem mať aspoň toto. Dal som do toho štyritisíc eur a, našťastie, mal som vtedy v sebe niečo, čo som chcel zo seba dostať. Bol som po rozchode s dievčaťom po trojročnom vzťahu, bolo to niečo ako milostný list pre ňu. Bola to pre mňa výborná skúsenosť, lebo teraz viem, čo hľadať v projekte, niečo, čo zaujíma mňa, situácie a problémy, o ktorých chcem hovoriť. To som v dvadsiatke vôbec nemal.
Okrem krátkych filmov ste robili aj videoklipy.
Hudobné videoklipy, umierajúce umenie. Nie sú na to už nijaké peniaze. Nie veľké veci ako Lady Gaga, tam sú stále milióny. Spravil som tri videá pre Universal, rozpočet medzi 10 a 25 tisíc eur. Za 10 tisíc zvyčajne dostanete deň na zelené plátno a deň na strih. A ja som vždy chcel viac, lebo som chcel, aby to vyzeralo dobre, ale to som zlý biznismen. Aj keď boli spokojní s výsledkom, musel som sa zakaždým uchádzať o nový džob. Raz mi napísal riaditeľ Universalu v Mníchove osobný mail, že to bolo najlepšie video, aké mali v nemeckej pobočke vydavateľstva, ale aj tak som musel ísť do výberového konania. Keď sa ma sami pýtali neskôr, už som odmietal. Odmena je primalá vzhľadom na vynaloženú námahu.
Nikdy ste nerobili v reklame?
Nie, ja absolútne nie som režisér reklám. Stretol som nejakých reklamných režisérov, chce to zvláštny skill, musíte byť asi trochu viac kretén (orig. asshole, pozn aut.). Rád by som to robil pre peniaze, ale nemám na to tie správne schopnosti. Je to náročnejšie, keď reklamní režiséri robia svoj prvý film, lebo prevažuje štýl nad obsahom. Američania majú napríklad Michaela Baya. Ridley Scott je skvelý, jeho štýl sa vyvinul v reklame, robil blockbustery, ktoré majú vizuál, ale takisto pasujú do svojich čias ako Blade Runner alebo Legend, sú dobré, ale nepozerá sa na ne úplne najľahšie. Potom prišla ďalšia generácia – Michael Bay, Brett Ratner – ľudia, ktorí skopírovali štýl s ešte menej obsahom a teraz máme generáciu, ktorá vyrástla na Bayovi a Ratnerovi a dosť sa bojím, kto príde ďalší.
Ale keby ste chceli, mohli by ste robiť v reklame alebo napríklad web series, niečo jednoduchšie než filmy.
Úprimne, videli ste nejaké dobré web series na YouTube?
Nie som si istý.
To nie je veľmi inšpiratívna odpoveď. Čo som videl z európskych web series, bolo zvyčajne slabé. Ak by som mohol robiť skutočne dobré web series, možno by som to robil aj zadarmo. Ak by to bolo zlé, nerobil by som to ani za peniaze. Robil som v televízii v Nemecku, tri epizódy krimiseriálu, veľký tím, výprava a všetko. Bolo pekné byť platený ako režisér a spravil by som to znova, ale je to úplne rozdielne od toho, čo robím sám. Aj ja musím platiť nájom a toto bol môj limit, kam až som ochotný zájsť, ako som ochotný „zapredať sa“. Svoje filmy som si platil sám, takže peniaze niekde musím zohnať.
V čom sú pre vás filmy stále silnejšie oproti iným formám vizuálnych médií? Prečo sa ich oplatí robiť? A oplatí sa to aj napriek finančným limitom?
Filmári môžu dosiahnuť veľa aj s minimom peňazí. Luca tancuje potichu vznikol za šesťtisíc eur. Ak máte zaujímavé postavy a situácie, môžete zohnať dobrých hercov. A keď máte dobrých hercov, viete vytvoriť na plátne emóciu a to je najdôležitejšia časť filmu. Áno, kino je aj vizuálne. No s ohľadom na generáciu Bretta Ratnera, môžete mať kameru na žeriave alebo podobne, ale keď to nemá žiadny význam, môže to vyzerať najlepšie, ako sa dá, ale nedostanete z publika emóciu. V jadre sú najdôležitejšie príbeh a herecké stvárnenie, a potom môžete pridávať vizuály. Ktoré sú aj tak závislé na rozpočte, či točím v štúdiu alebo v skutočnom malom byte, kde nemôžem použiť takýto uhol. Ale aj bez peňazí môžete spraviť film, ktorý sa ľudí dotkne. Mne to prinieslo schopnosť hodnotiť výkon na pľaci a tiež privilégium cestovať po svete. S Lucou som bol v Mexiku, teraz som tu a s týmto filmom budem v októbri aj v Guatemale. Samozrejme, keby som nerobil filmy, mohol by som zobrať peniaze a cestovať oveľa viac (smiech), ale nie je to o tom. Ďalší film chceme robiť už s rozpočtom asi 800-tisíc až milión eur, čo je veľký skok, ale stále málo na nemecké pomery. Obyčajne sa začína na dvoch miliónoch. Ak tie peniaze dostaneme, vieme s nimi spraviť viac ako možno iní filmári, lebo sme zvyknutí na obmedzenia.
Takže aj keď film nemá spektakulárne vizuály, ale je založený na príbehu a silných charakteroch, ľudia si ho stále pozrú a nájdu v ňom niečo dôležité pre seba?
Zaleží na tom, či ten film je možné vidieť alebo nie. Ak máte film na Netflixe, ako sa podarilo mne, niekto ho určite uvidí, možno aj náhodou. Úlet bude na Amazon Prime na prvej stránke, takže možno získa sledovanosť aj vďaka tomu. Určite ho nebudú vidieť v kinách, ani v Nemecku. Môžete natočiť film za 15-tisíc, ale potrebujete milión na marketing, aby vôbec niekto o vašom filme vedel. Mali sme ohlas na festivaloch, dostali sme sa na Netflix, čo je výborné, lebo ten naozaj platí, ale na kiná potrebujete reklamu, povedomie o filme. Ale aj malé publikum niečo znamená, ľudia sa vracajú, pozerajú ďalšie filmy, publikum pomaly rastie. Stále je to viac, než v čo som kedy dúfal. Pri Liebe mich! som si myslel, že jeden alebo dva festivaly a sme hotoví, možno uvedenie v kine, možno DVD. Ale DVD je aj tak nanič, lebo len festivaloví diváci vedeli, že film existuje, takže nikto iný si to DVD nekúpi. Ale dostali sme oveľa viac, Netflix celosvetovo, dostával som maily naozaj z celého sveta od ľudí, ktorí film videli a dotkol sa ich. Takisto mi písali ľudia, ktorí film nenávideli, to som sympatizoval s Michaelom Bayom, lebo internet vie byť veľmi krutý voči hocikomu (smiech), ale snažil som sa to brať s humorom a pokračovať v tom, čo chcem robiť.
Ak vám pomaly rastie publikum, možno v 75 rokoch budete svetovo slávny.
Možno tak o sto rokov. Nie, ale závisí to aj na mojich kariérnych rozhodnutiach, možno spravím nejakú high concept komédiu v Nemecku s hviezdou a nebudem síce slávny ja, ale aspoň môj film. Ale aj tak neviem, či by som to chcel alebo vedel spraviť. Mám 35, natočil som štyri filmy a uvidím, kde môžem ďalej robiť také filmy, aké chcem robiť. Zatiaľ boli všetky moje filmy ziskové, čo nie je také ťažké pri týchto rozpočtoch, ale neviem, možno budeme musieť prejsť v nejakom bode na angličtinu, lebo trh s nezávislými filmami v angličtine je oveľa väčší, zahŕňa vlastne celý svet. Do štyridsiatky by som chcel spraviť ešte tri filmy. Myslím, že som trochu prekompenzoval to, že som do tridsiatich spravil tak málo. Možno ma budúci rok pozvú zas do Štiavnice s „penisovým“ filmom. Bolo by veľmi zaujímavé sledovať tunajšie reakcie, ale neviem, či ho budú chcieť. A čo bude ďalej, neviem, želajte mi šťastie.
