Zvuk hluku

Adela Fručková
Recenzie

Originálny názov: Sound of Noise

Žáner:komédia, krimi, hudobný
Minutáž: 102 minút
Krajina: Švédsko, Francúzsko
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Ola Simonsson, Johannes Stjärne Nilsson
Scenár: Jim Birmant, Ola Simonsson, Johannes Stjärne Nilsson
Kamera: Charlotta Tengroth
Hudba: Fred Avril, Magnus Börjeson, Six Drummers
Hrajú: Bengt Nilsson, Sanna Persson, Magnus Börjeson, Marcus Boij , Fredrik Myhr, Anders Vestergard, Johannes Björk, Sven Ahlström, Ralph Carlsson, Paula McManus a ďalší

Zvuk hluku (Sound of Noise, 2010)Severský film bol odjakživa odlišný od kontinentálnej kinematografie. Švédski režiséri a scenáristi Ola Simonsson a Johannes Stjärne Nilsson však tentoraz priniesli na strieborné plátno celkom výnimočné hudobnodramatické dielo, v súčasnosti už obťažkané oceneniami z festivalu v Cannes či Medzinárodného film festivalu vo Warsawe. Odniesol si aj cenu Najlepší fantastický film z Fantastic Festu v Austine a Kyjev mu zaslúžene podaroval Cenu publika. Na čele doposiaľ najúspešnejšej snímky dvojice švédskych producentov, hudobnej krimi revue, stojí početný rad umelcov, ktorí jej venovali svieži nádych a originalitu v každom smere.

Predovšetkým tieto osobnosti zvučných mien nielen v rámci švédskej kinematografie, dynamická zápletka a vydarená hudobnosť urobili film príťažlivým a posunuli ho tak širšiemu obecenstvu. Tvorcovia filmu sa usilovali o okatú kritiku mainstreamovej hudby v uliciach švédskej metropoly, avšak môžeme ju rovnako chápať i v jej omnoho širšej a hlbšej metafore. „Započúvaj sa do tohto mesta, kontaminovaného odpornou hudbou… Je čas zakročiť. Dáme uliciam koncert, na ktorý nikdy nezabudne …“, vyzýva drzá Sanna na začiatku predstavenia hlavnej idey undergroundového producenta a parťáka Magnusa.

Producenti sa rozhodli nabúrať obmedzenú predstavu tuctového „požierača“ komerčnej hudby. Vytvorili skupinu ukážkových, no nahnevaných a nepochopených bubeníkov pod vedením Sanny Persson a Magnus Börjesona. Kľúčovú postavu, Sannu Persson, si zahrala švédska komediantka a herečka, ktorá sa preslávila v národných TV seriálov. Börjeson je v príbehu jej mužským dvojníkom, takisto reálnym hudobným producentom, ktorý sa podujal napísať hudbu pre Zvuk hluku. Jeho herecký výkon nemožno porovnať s odvedenou zvukovou stránkou. Avšak obe postavy boli zvládnuté sebaisto.

Zvuk hluku (Sound of Noise, 2010) Zvuk hluku (Sound of Noise, 2010)

Čo je zaujímavé, hlavné postavy nesú reálne mená svojich hercov, takže môžeme vnímať akúsi vtipnú autentickosť a presvedčenie. Vnútorný svet postáv a ich recesívne myslenie vedú k revolučnému zvratu vo svete hudby, ktorá už dávno nie je tvorená temperamentom a jednotlivcom, ale ako tovar vhodný pre najširšie masy. Preto Börjeson predstavuje vrchol svojej životnej práce a predkladá muzikantom netradičné noty, „Music for One City And Six Drummers“. Hudobné dielo, zachytené v momente pre rovnako recesie chtivých poslucháčov ako i divákov. Balíček originality od Six Drummers nevznikol prvoplánovo a ako sa hovorí „na kolene“. Je výsledkom deväťročného úsilia a zberu nápadov. Obdobný, no krátkometrážny projekt „Music for One Apartment And Six Drummers“ z roku 2001 predstavuje základný stavebný kameň Sound of Noise, ktorý je jeho rozšírenou verziou. Snímka ústi do štyroch záchytných naratívnych blokov, ktoré tvoria jednotlivé koncerty.

Každá jednotlivá stať má svoju osobitnú pointu a dôvod, prečo je zaradený do playlistu hudobných teroristov. Prvá časť, „Doctor, Doctor Gimme Gas (In My Ass)“ sa vysmieva kultu celebrity, pri ktorej si môžeme vychutnať obscénnosť hudobnej kreativity, predvádzanej priamo na torze slizkého TV moderátora. Nasledujúcu „Money For You Honey“ môžeme poňať ako odpor voči masovému predaju hudby. Zároveň demonštruje svoju priazeň k anonymite a skutočnému umeniu. Vulgárnosť a hlučnosť „Fuck the Music! Kill! Kill!“ prezentujú anarchistickí umelci ako nástroj vyjadrenia proti klasickému umeniu či prostrediu snobizmu, ktoré si vytvára. „Electric love“ je síce originálnym vyvrcholením ilegálneho koncertu, avšak takisto jeho statickým sklamaním.

Zvuk hluku (Sound of Noise, 2010) Zvuk hluku (Sound of Noise, 2010)

V snímke sa nachádza niekoľko zaujímavých a vtipných metafor. Zároveň je preplnená extrémistickými protikladmi, ktoré filmu dávajú progresívny, „čiernobiely“ ráz, ktorý však nemusí byť každému po chuti. Najvýraznejší príklad by mohol byť policajt Oscar Warnebring, ktorý oproti hudobným anarchistom predstavuje jeho antimuzikálne, ba dokonca neznášanlivé opozitum. Prostredníctvom spomínaných protipólov nám tvorcovia vsugerujú pocit, že hudba je všade okolo nás i my sami sme hudobnými nástrojmi. Po akceptovaní hlavného posolstva už viac nie sme súčasťou spoločenskej rutiny, alebo ňou nechceme byť.

Záver filmovej chuťovky môže znepríjemniť aj romantické klišé a nedostatočná pointa na strane druhej. Zvuk hluku je však dych vyrážajúcim dielom, vytvoreným z hudby, „na ktorú sa dá pozerať“. Naopak, zo strany kritikov bola snímka veľmi kontroverzne ohodnotená pre „tzv. dejovú vatu a pointovú prázdnotu“. Pointami bol však podľa môjho názoru film presýtený, vatu som tvorcom zhltla takisto, aj so zimomriavkami, ktoré som si odniesla z kinosály.