Zlatá zem
Indiáni vs. Ropáci

Oľka, Ruská Poruba, Smilno. Tri dediny na severovýchodnom Slovensku dohromady s počtom obyvateľov ledva presahujúcim tisícku. Patria do území so súhrnnou rozlohou 1500 km2, na ktorých americká spoločnosť na základe udelenej koncesie od roku 2006 vykonávala geologický prieskum možných ložísk ropy.

Po skoro desiatich rokoch a niekoľkomiliónových investíciách sa Američanom výsledky zdali natoľko sľubné, že v roku 2015 postúpili do štádia prieskumných vrtov a prípravy komerčnej ťažby. Pred dvormi a na prístupových cestách dedinčanom začali veselo rachotiť bagre a nákladiaky.

Miestnych, riešiacich konskú turistiku, biofarmárstvo a podobný ľahký priemysel, to prekvapilo. Dokonca aj niektorých starostov, ktorým mali po všetky tie roky do rozpočtu crčať nejaké tie drobné za prieskumy v ich katastroch. Nikto ich totiž neinformoval o rozhodnutí, že sa v ich obciach bude aj reálne ťažiť. Ani štátne úrady, ani firma, zrazu len ťažká technika, kolíkovanie územia, rúbanie lesa v chránenej oblasti. Šak normálka.

V tomto čase sa o kauze dozvedel aj Dominik Jursa, ktorý práve hľadal námet na absolventský film. Keďže sa dlhodobo zaujíma o životné prostredie, lepšiu tému by už ťažko našiel. Vybral sa aj so štábom skrz republiku a začal zaznamenávať interakciu zástupcov spoločnosti s miestnymi, organizáciu odporu, rastúci aktivizmus, snahy o dovolanie sa spravodlivosti na úradoch samosprávnych i centrálnych.

Ak niečo Jursov dokument ukazuje, je to rast povedomia o vlastných právach a občianskej aktivity medzi obyvateľmi aj tých najodľahlejších dolín nášho štátiku a zároveň žalostnú úroveň vymožiteľnosti týchto práv. Štátni úradníci či policajti totiž odporcom ťažby veľmi nepomáhajú, skôr komplikujú ich ľúty boji proti korporácii a jej sbskárom. Napokon Američania v roku 2019 ustúpili iba pre tvrdošijný odpor komunity.

„Ropáci“, ako ich pospolitý ľud začne s príslovečnou tvorivosťou nazývať, môžu koľko chcú presviedčať o ekologickej nezávadnosti, bezpečnosti spodných vôd, ekonomických príležitostiach, rozvoji a benefitoch pre živorivé obecné rozpočty, keď využívajú bez povolenia súkromné cesty, narúšajú biotopy vzácnych druhov alebo si až po hlasných prejavoch nevôle uvedomia, že postaviť vrt aj v strede dediny asi nie je šťastný nápad.

Voči obyvateľom sa stavajú so zreteľnou aroganciou, ak aj nie Čech Stanislav Benada, tak určite jeho americký šéf L. Ron Crow, prezývajúc najzapálenejších aktivistov Indiánmi, čo zrejme vychádza z toho, že jeden z nich, Roland Noga, má na pozemku postavené tipí. Jursa si ho vyberá ako hovorcu z prostredia Oľky, z Ruskej Poruby Vladimíra „Laciho“ Ferka a zo Smilna Mariannu Varjanovú.

Režisér priznáva, že „nechcel, aby to bolo podávané ako boj Dávida s Goliášom.“ No vraj sa tomu „nakoniec nedalo celkom vyhnúť“. Nedalo sa, pretože film nakrúcal z pohľadu „Dávida“. Na druhej strane dostáva najväčší priestor Benada, ale zďaleka nie taký, ako Rolo Noga alebo zvyšní dvaja „hovorcovia“.

Benada má zápal pre vec, argumenty aj veľa trpezlivosti. Ktorú – trochu blahosklonne – musí mať, lebo predstavuje filozofiu industrializmu, využívania prírodných zdrojov pre potreby ekonomiky, rastu životnej úrovne, skrátka moderného spôsobu života. Ropa sa predsa na Slovensku (aj východnom) ťažila už pred 100 rokmi, hovorí (a má pravdu), tak prečo je to zrazu niečo zlé, prečo sa títo zaostalí usadlíci bránia pokroku, ktorý tu už bol a on ho chce iba obnoviť?

Opačný postoj je, že využívanie krajiny môže rovnako legitímne a „moderne“ vyzerať aj inak, menej invazívne. Benadov typ pokroku presadzoval bez ohľadu na všetko ostatné komunistický režim. Na východnom Slovensku vystaval desiatky závodov ťažkého priemyslu. Výsledkom sú vykántrené lesy, erózia pôdy, znečistené ovzdušie, povrchové aj spodné vody kontaminované jedovatými chemikáliami, ohrozujúcimi zdravie ešte aj detí našich detí.

Je prirodzené, že v demokratických podmienkach a po utlmení priemyselnej aktivity vytunelovaných, rozkradnutých a skrachovaných fabrík v 90. rokoch sa do popredia dostáva názor, že najväčšou hodnotou tejto oblasti je „zdravá“ príroda a jej využívanie v „soft“ podobe ekoturizmu a biofariem. Dá sa súhlasiť s Jurajom Lukáčom z VLK-a, ktorý vo filme vystupuje ako istý tútor miestnych aktivistov a hovorí, že pre vyľudňujúci sa (severo)východ je turistika či farmárčenie v rozumných medziach jedinou dlhodobo udržateľnou možnosťou živobytia pre miestnych.

Dá sa s ním súhlasiť aj keď hovorí, že nemá zmysel byť profesionálnym aktivistom kade-tade, ale treba chrániť svoje bezprostredné okolie. Z úst „náčelníka“ lesoochranárskeho zoskupenia to vyznieva trochu paradoxne. Činnosť VLK-a sa však sústreďuje na východ, nejde o nejakú ekoteroristickú chobotnicu a najmä Lukáčove slová vystihujú motto alebo odkaz dokumentu. Zlatá zem nesie nádej, že nám možno konečne začína záležať na jedinom reálnom bohatstve, ktoré máme. Tom kúsku zeme, kde žijeme.

---