Výstava

Juraj Kovalčík
Juraj Kovalčík
Recenzie

Žáner: trpká komédia
Minutáž: 35 minút
Krajina: Slovensko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Peter Begányi, Andrej Kolenčík
Scenár: Peter Begányi, Lukáš Sigmund, Andrej Kolenčík
Kamera: Tomáš Stanek, Ivo Miko
Hrajú: Jan Budař, Dana Košická, Ján Slovák, Emil Lehota, Miro Krištofčák a ďalší

Výstava, 2013Na okraji nemenovaného (možno stredoslovenského) mesta stojí prírodopisné múzeum. Pracujú v ňom mladý vrátnik (a ochrankár a pokladník), traja „údržbári“ a fešná riaditeľka „Panenka Mária“. Plagáty vylepené po meste lákajú návštevníkov na „zázrak prírody“, expozíciu pripravenú k 30. výročiu múzea. Zbytočne. Čo máme, si nevieme vážiť. Aj tieto štátne či samosprávne trovy sú viac-menej len spláchnuté peniaze: kultúra, za ktorou treba niekam loziť, je v pyramíde potrieb obyvateľstva poriadne zahrabaná.

Večer je pripravená oslava výročia. Riaditeľka (Dana Košická) sľubuje, že sa tam príde na chvíľu pozrieť, inak už má prichystaný súkromný program, zrejme s mužom, ktorý stojí pri nej na spoločnej fotografii personálu múzea. Údržbár Janko (Ján Slovák) pyšne stráži jej druhý bok. Detail na fotografiu sa v deji viackrát vracia. Slovákova verzia obrázku veľavravne chlapa z opačnej strany vypúšťa.

Sme mimo sezóny školských zájazdov. V prázdnom múzeu sa Jan Budař ako esbeskár nudí až tak, že si to ide rozdať s vypchatým medveďom. Emil Lehota so svojou vizážou prechlastaného upíra nepotrebuje ani zabékať, na pobavenie stačí jeho výnimočný ksicht. „Ochotníci“ Slovák a Lehota spolu účinkujú v divadelnom predstavení Lovec eštebákov. Jano Slovák bol protagonistom predchádzajúceho Kolenčíkovho filmu, dokumentu Hviezda. Údržbári Jano, Emil a Miro (Krištofčák) pôsobia už ako inventár zbierky. Vidieť to najmä v scéne, keď „zamrznú“ uprostred úpravy vitríny. Prekvapuje ich vskutku neobyčajná udalosť: múzeum má návštevu.

Výstava, 2013 Výstava, 2013

Návštevníkov uvádza samotná riaditeľka a z ich rozhovoru aj z kontextu dodaného Rádiožurnálom vyplýva, že to nie sú turisti, ale záujemcovia o budovu alebo jej časť. Jednoducho, nie sú peniaze na prevádzku, múzeá prepúšťajú, rozpočty sa krátia aj cez telefón, aj potom, čo už boli dávno schválené. Denný chlebíček štátom dotovanej kultúry. Tu niekde sa dostávame do kritického momentu: zatiaľ čo riaditeľke sa rozpadáva profesia aj súkromný život, Jano, povzbudený svetaznalými kolegami, nebojácne nakráča k nej do kancelárie a pozýva ju do opery.

Scenáristi (Andrej Kolenčík, Lukáš Sigmund a Peter Begányi) dávkujú komické situácie po kvapkách, idú po „zastretých“ gagoch, nie takých, čo rozrehotajú aj koňa: meravý Lehota v statickom celkovom zábere nafukuje balónik, aby mu nakoniec vyfučal z rúk, okolo ceremoniálne prepochoduje Slovák s táckou. Budař s plyšovým sloníkom kurizuje buste Andreja Kmeťa. Všetko možno nájsť na internete, vraví Budař, takže múzeá „pújdou do píče“. Ale stáva sa všeličo. Niekedy aj vypchaté exponáty ožijú a rozutekajú sa z múzeí do sveta. Nielen na internet.