Víkendoví rebeli
Láska k futbalu prekoná každý hendikep

Nedávno ma v programe kina zaujal film Víkendoví rebeli. Na zahraničných weboch mal slušné hodnotenia, tri vety, ktoré som si o ňom prečítal, ma zase nalákali na solídny a zaujímavý príbeh z mne blízkeho futbalového prostredia. Pravdou je, že futbal je jeho veľkou súčasťou, nie je však najdôležitejšou zložkou príbehu.

Rodičia malého Jasona (Cecilio Andresen) sa dozvedia, že ich syn nie je ako ostatné deti. S poruchou autistického spektra, ktorú má od narodenia, sa musí vysporiadať nielen on, ale najmä jeho rodičia a starí rodičia. Peklo, ktoré zažíva on v škole a jeho rodičia pri výchove, všetkých vyčerpáva. Navyše, Jasonovi sa narodí aj súrodenec a tak je život ešte o čosi náročnejší.

Ovplyvnený fanúšikovstvom celej jeho rodiny, ale aj spolužiakmi, si Jason uvedomí, že mu chýba jeho obľúbený futbalový klub. Rozhodne sa teda nájsť si ten, ktorý bude jeho srdcu najbližší. Spolu s otcom (Florian David Fitz) sa tak vydáva na nemecké futbalové štadióny – konkrétne na 56 štadiónov, na ktorých svoje domáce zápasy hrajú všetky profesionálne futbalové kluby v Nemecku. Dvojica víkendových rebelov hľadá ihlu v kope sena – Jason má totiž na svoj budúci najobľúbenejší súbor niekoľkých náročných požiadaviek.

Cesta po športových svätostánkoch sa začína a v názorných príkladoch ukazuje, čo všetko so sebou môže (ale aj nemusí) prinášať fungovanie s diagnózou poruchy autistického spektra. Víkendové výlety pomáhajú zlepšiť vzťah otca so synom, ale aj fungovanie vo väčších skupinách či správanie v nečakanej interakcii s cudzími ľuďmi. To všetko citlivo, miestami s nadhľadom, miestami s humorom.

Režisér Marc Rothemund a scenárista Richard Kropf žmýkajú z divákov emócie počas celého filmu. V tomto smere hrajú na istotu, našťastie, nedá sa hovoriť o citovom vydieraní. Všetky zobrazené problémy podávajú s láskou, pochopením a hendikep hlavného hrdinu je stvárnený veľmi ľudským spôsobom – skrz milovaný futbal, interakcie s rodinou či spolužiakmi.

K spomínanému obrazu ochorenia hlavného hrdinu pomáha aj umný strih, ktorý scénam pridáva na intenzite. V mnohých ohľadoch vlastne môže byť film aj poučný, i keď do istej miery (rovnako ako napríklad pri Rain Manovi, ktorého Jason aj spomína) autizmus tak trochu romantizuje. Samotný dej je pomerne predvídateľný, no pri drámach na podobné témy to nie je nič neočakávané. Uberá to však na finálnom zážitku.

Víkendoví rebeli potešia futbalových fanatikov, ale aj tých, ktorí si len jednoducho chcú oddýchnuť pri pohodovej feel-good rodinnej dráme. Ak patríte do oboch skupín, potom je to úplne ideálny film. Síce mu chýba aký-taký moment prekvapenia a neprináša nič prevratné do sveta kinematografie, je však vynikajúci v tých oblastiach, ktoré majú byť silné v emóciami nabitej dráme a v mimoriadne ľudskom prístupe. Až na pár drobností je to kus dobrej nemeckej roboty!

P.S.: Počas záverečných titulkov uvidíte aj Jasona a jeho rodinu, ktorí film inšpirovali.