Nenápadný juhoamerický export, Utama, strhol pozornosť divákov a distribútorov na festivaloch. Výsledkom je uvedenie bolívijsko-uruguajsko-francúzskej produkcie v našich kinách. Či vám snímka celovečerne debutujúceho režiséra Alejandra Loayzu Grisiho niečo dá, je ťažké povedať.
Utama : La Terre oubliée
dráma
2022 / 87 min. / MP 12
Bolívia / Uruguaj / Francúzsko
Réžia
Alejandro Loayza Grisi
Scenár
Alejandro Loayza Grisi
Utama je v prvom rade pre náročnejších, „artových“ divákov. Dej takmer neexistuje, režisér a scenárista v jednej osobe pracuje najmä s genius loci vyprahnutej náhornej plošiny. Druhou podstatnou ingredienciou je trojica hlavných charakterov. Oboje je nadpriemerne podané, pričom prostredie vysokých nadmorských výšok vnútrozemského bolívijského štátu je pastvou pre oči.
Kamera Bárbary Alvarez je prevažne centricky zameraná. Tento tradičný prístup môžeme vidieť pri snímaní postáv – sú často v strede záberu. Serpentínová riečka delí obraz na takmer dokonalé polovice, aj horizont sa často ťahá pozdĺž stredovej osi. Kamera svojím nedostatkom invencie pôsobí miestami až dokumentaristicky. Hudba je minimálna, čo sa hodí k parametrom dokumentu. Bohužiaľ, táto úspornosť kúsok pocitovo predlžuje.
Obdobný prístup má strohý scenár a chladná réžia. Grisi sa do diania nevmiešava, dáva vyniknúť hercom a neúprosnej juhoamerickej prírode. Starí manželia, ktorí sú ústrednými postavami sú mlčanliví, uzavretí. Nedávajú najavo emócie, celý ich život sa točí okolo tej istej rutiny: žena varí a nosí vodu, muž pasie lamy. Každý deň jedno a to isté.
Tradicionalizmus vo svojej zhubnej forme je výrazným motívom Utamy. Neobyčajné obdobie sucha a akútny nedostatok vody spôsobujú roztrúseným obyvateľom plošiny život-ohrozujúce peripetie. Mnohí z nich sa sťahujú do nižšie položených miest, k známym či rodine. Nie však naše hlavné duo. Iracionálna zarytosť manžela a servilnosť jeho polovičky nastavuje zrkadlo aj súčasnej spoločnosti, a to bez geografického ohraničenia. Stačilo by dvojicu zasadiť do Slovenského Rudohoria a nechať ich pásť miesto lám ovce – toxicita tradicionalistickej zadubenosti ostáva.
Okrem tvrdohlavého držania sa obyčajov aj za cenu zničeného života stavia režisér Alejandro Loayza Grisi nadčasový koncept zoči-voči klimatickým zmenám. Tie sú nemenej aktuálne, no stále sa nájde myriada ľudí, ktorí v globálne otepľovanie odmietajú veriť. Tvorcovia skrz spiatočnícku dvojicu konfrontujú aj týchto „neveriacich Tomášov“.
Kontrast v podobe moderného, pokrokového zmýšľania je zhmotnený vnukom manželskej dvojice. Ten má o babičku s dedkom starosť a žiada ich, aby s ním odišli do nižších oblastí, kde je vody dosť. Práve v ostrých a úprimných rozhovoroch starého otca a mladého vnuka sa najmarkantnejšie dostaví konflikt dvoch svetov, súboj tradícií a reality.
Škoda len, že je podnetná myšlienka podaná miestami až príliš pomaly a úsporne. Napriek krátkej stopáži film občas svojou prostotou nudí. Ide skrátka o učebnicovú artovku, ktorá definitívne nesadne každému, hoci jej hlavná idea je podnetná. Navyše je komunikovaná dostatočne organicky a jasne, aby jej posolstvo pochopili aj niektorí z popieračov klimatických zmien, ktorí sa vo veľkom počte nájdu práve v skupine zastávajúcej tzv. tradičné hodnoty. A to aj u nás.