Žáner: dráma
Minutáž: 144 minút
Krajina: USA
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Paul Thomas Anderson
Scenár: Paul Thomas Anderson
Kamera: Mihai Malaimare Jr.
Hudba: Jonny Greenwood
Hrajú: Joaquin Phoenix, Price Carson, Mike Howard, Sarah Shoshana David, Bruce Goodchild, Matt Hering, Dan Anderson, Andrew Koponen, Jeffrey W. Jenkins a ďalší
The Master má všetko, čo by dobrý film mal mať. Okrem dejového oblúka, uzavretej dramatickej štruktúry, ktorá by hrdinov preniesla od naznačenia hlavného problému (konfliktu), cez jeho stupňovanie až k uspokojivému alebo smutnému riešeniu. Pretože obyčajne považujeme dobrý príbeh za dôležitú súčasť filmu, chápem ľudí, čo vypočítavajú úspešné a pôsobivé stránky Andersonovej produkcie iba ako prvky niečoho, čo nakoniec až tak úspešne nepôsobí. S absenciou príbehu úzko súvisí iná námietka: že filmu chýba mesidž, čiže odkaz, idea. Ak hrdinovia prekonávajú problém, obvykle majú na výber prostriedky. Ak napríklad potrebujú peniaze, môžu vykradnúť banku alebo vykonávať jeden až n džobov. Keď sympatický vykrádač bánk privíta s otvorenou náručou guľku policajného snajpera, dobré deti by si mali odniesť ponaučenie (ideu), že kradnutie je nie-nie. (Pre zlé deti platí iné ponaučenie: ilegálne je to len vtedy, ak ťa chytia.)
Vyskytujú sa aj iné druhy príbehov. Také, čo sa dlho vlečú bez veľkého vzrušenia. Zavše sa niečo stane, možno to s človekom aj poriadne zamáva a snaží sa s udalosťou nejak vyrovnať, porozumieť jej, poučiť sa. Niekedy sa poučí, inokedy si to len myslí. A keď to celé skončí, len málokto vie povedať, čo sa vlastne dialo alebo stalo. Takým druhom príbehu je ľudský život. Každý, kto číta tento článok, má svoj vlastný príbeh. Dokonca aj tí, čo ho nečítajú. Keď Anderson radí za sebou scény bez priamočiarej dramaturgie, približuje sa skôr tomuto druhému poňatiu príbehu.
Teraz by som nerád tvrdil, že poznám Andersonov osobný svetonázor alebo aspoň zámery pri nakrúcaní tohto filmu. Lebo nepoznám. Viem však minimálne o jednom spôsobe, ako sa dá The Master vychutnať aj pri plnom vedomí nedramatickosti príbehu, nejasnosti idey a istej rozvláčnosti. (Stále je to o niečo kratšie ako Django a na rozdiel od Tarantina Anderson neplytvá časom efektnými odkazmi na iné filmy.) Ide to, ak sa nezameriate na hľadanie ústrednej línie rôznych zobrazovaných udalostí, na dedukovanie pointy, ale na proces – filmové udalosti samotné. Na jednotlivé rozhovory, scenérie, detaily Phoenixovho zvieracieho pohľadu, výbuchy agresivity, seansy plné kvázináboženského predchnutia… Na vzťah medzi tromi ústrednými postavami: vodcom kultu, jeho fanaticky oddanou ženou a zhrbeným nepredvídateľným opilcom.
Práve toto stretnutie zaváži. Vývoj zvláštneho vzťahu, v ktorom sa žiadny účastník nedá nastálo pevne zaradiť. Aj keď ani jeden z nich sa oproti stavu, v akom do deja vstupuje, výrazne nezmení. Phoenixov Freddie Quell začína ako alkoholik posadnutý ženami. Lancaster Dodd (Philip Seymour Hoffman) sa ho pokúša svojimi akoževedeckými metódami zduchovniť, zdokonaliť jeho sebaovládanie a dať mu v spoločnosti miesto (aj keď tou spoločnosťou je komunita Doddových prívržencov s vyleptanými mozgami). Zjavne by mal byť tým, kto ovláda (master). Lenže v ich vzťahu je stále napätie a občas vybuchne do otvorenej roztržky. Nielen to, krátko po ich stretnutí sa od Peggy (Amy Adams) dozvedáme, že Freddie Dodda inšpiruje. Dodd, nie Quell, je ten, kto v tomto vzťahu o niečo žiada a prosí. Aj keď je zrejme presvedčený, ako hovorí pred svojou rodinou, že je jeho povinnosťou Freddiemu pomôcť. „Možno mu už nie je pomoci“, reaguje Peggy, rozrušená Freddieho excesmi, no absolútne oddaná chlapovi, priživujúcemu sa na ľudskej potrebe blízkosti, spoločenstva a nádeje.
Zo vzťahu dvoch mužov sa vyvíja obojstranná závislosť, ktorú upravuje či reguluje Peggy, žena medzi nimi. To, čo Anderson robí, sa kedysi volalo naturalizmus. Režisér naturalisticky, zblízka sleduje a zobrazuje ľudskú interakciu a intimitu. Lenže uňho človek nie je objektívny výsledok sociálno-darwinistickej evolúcie. Človek môže byť trebárs spisovateľom, lekárom, jadrovým fyzikom alebo kľudne aj teoretickým filozofom, ale predovšetkým je človekom. Mesidž, idea sa nemusí podobať iba téze, ponaučeniu. Môže byť otázkou. Aké je byť človekom? Zaujíma vás to?
