Správa
Film, na ktorý sme čakali

O osudoch Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu a najmä o ich úteku z Osvienčimu a napísaní správy, ktorú svet pozná najmä ako Vrba-Wetzler Report, vzniklo už niekoľko dokumentárnych filmov. Najmä v Spojenom kráľovstve a v USA. V slovenskom filmovom prostredí bola táto téma až doteraz opomínaná, preto určite poteší, že prvý hraný film vznikol práve u nás.

Nie je to ľahká téma a to nie len kvôli ťaživosti udalostí koncentračných táborov. Príbeh dvoch slovenských židov je pomerne komplikovaný a vtesnať do jedného filmu všetky podstatné momenty sa snáď ani nedá. Režisér Peter Bebjak a dvojica ďalších scenáristov tak rozhodne nestáli pred ľahkou úlohou. Mám preto v mnohom pochopenie pre problémy a zámery tvorcov tohto filmu a o to viac ma aj mrzí, že musím hneď v úvode konštatovať, že historická dráma Správa sa nepodarila a to z niekoľkých dôvodov.

Divák neznalý problematiky si z filmu nemôže veľa odniesť. Ani len v takej deklamatívnej polohe, ku ktorej sa snímka ku koncu tak či tak uchyľuje, nevie scenár podať všetky dôležité informácie. Chýba aj akýkoľvek kontext a výprava jednoznačne trpí malým rozpočtom. Dianie na plátne navyše málokedy vyzerá autenticky. Scenáristi ako keby nemali jasné priority a nevedeli sa na svoje dielo pozrieť s odstupom. Žiadne hlbšie momenty, o ktoré sa Bebjak pokúša celkom často, nemajú priestor vyznieť a mať potrebný dopad na divákov. Správa má inak len 94 minút, takže tu rozhodne bol priestor urobiť to inak.

Je v tom trochu aj paradox, lebo už i tak malým priestorom Bebjak doslova mrhá. Aspoň pocitovo najviac času dostáva útek lesom, v ktorom sa vyslovene nič nedeje. Nehovoriac už o tom, že aj pred samotným útekom majú herci hrajúci Vrbu a Wetzlera minimum priestoru čokoľvek ukázať. O ich charakteroch, o tom, čo bola ich práca v tábore a čo všetko o jeho fungovaní vedeli, sa nedozvieme vôbec nič. To bol presne priestor, ktorým si mohol film získať aj divákov problematiky znalých. Tým tak vlastne tiež nič neponúka. Snímke nepomáhajú ani režisérove pokusy o akési umelecké hmaty-chvaty, ktoré predstavuje najmä nie vždy vhodná práca s kamerou. Nehovoriac už o tom, že často je takmer celý obraz rozostrený, takže sú momenty, keď sa na film na veľkom plátne ani dobre nepozerá.

Nie je však všetko úplne stratené. Výrazným plusom snímky je zbor hercov, ktorí sa na plátne objavujú väčšinu času kolektívne ako skupina väzňov z baraku, v ktorom žil aj Alfréd Wetzler. Je to zmes slovenských, českých a poľských mužov. Nie všetci z nich sú zrejme priamo profesionálni herci, ale nie každý z nich má v scenári aj repliky. Tí, čo ich však majú, z nich dokázali vyťažiť maximum. Vyniká najmä Jan Nedbal v postave františkána Pavela. Zároveň si však viem predstaviť, že množstvo divákov snímka osloví. Neviem sa ale zbaviť pocitu, že vo svojich silných momentoch len ťaží z danej témy bez akejkoľvek pridanej hodnoty.

Osobne ako problém vnímam aj to, že scenáristi nedokázali byť konzistentní s históriou, čo by naozaj nemal byť v tomto prípade problém, keďže snímka prináša len veľmi málo informácií. Zároveň, ako som uviedol už vyššie, neprináša ani komplexnejší pohľad na okolnosti vzniku správy a osudy i charaktery Alfréda Wetzlera a Rudofla Vrbu. Aj z ich ďalšieho života je pritom zrejmé, že to boli veľmi zaujímaví a odvážni ľudia. Snímka dokonca neuvedie ani len to, že boli vôbec prví, ktorým sa podarilo prežiť útek z nacistického koncentračného tábora. Okrem nich sa to podarilo už len desiatim ľuďom, tak veľká udalosť to bola. Z filmu sa nedozviete poriadne ani to, čo ich správa vlastne spôsobila a ako veľmi ňou ovplyvnili ďalší priebeh vojny.

Väčšia škoda o to, že Správu sa už podarilo predať do 60 krajín sveta. Nie zrejme vždy do kinodistribúcie, ale aj tak je to pre slovenský film veľký úspech a autorom ho úprimne prajem. Mohli sme však takto do sveta poslať o triedu lepší film.

---