Ruský ďateľ (The Russian Woodpecker, 2015)Originálny názov: The Russian Woodpecker

Žáner: dokument
Minutáž: 80 minút
Krajina: USA | UK | Ukrajina
Rok: 2015

Réžia: Chad Gracia
Scenár: Chad Gracia
Kamera: Arťom Ryžykov
Strih: Chad Gracia, Devin Tanchum
Hudba: Kaťja Mihajlova

Keby ste nevedeli, Rusi vedú na Ukrajine hybridnú vojnu, čo je nový druh medzištátneho konfliktu. Preto nový, lebo sa nevedie iba konvenčne zbraňami, ale aj šírením propagandy cez rôzne komunikačné kanály, napríklad na internete s využitím platených (alebo skôr neplatených) trollov.

Vážne netuším, prečo bolo treba vymýšľať nový pojem „hybridnej vojny“. Chýry a udania, podkopávajúce morálku nepriateľa a jeho civilistov, sú predsa súčasťou medzinárodných konfliktov odvždy. Patria aj do bežnej výbavy osobných nešvárov: predtým než sa dvaja či viacerí kohúti do seba pustia, navzájom sa hecujú spochybňovaním protivníkovej osobnej integrity. Hovorí sa tomu aj osočovanie. Keď už niekoho označíte za chmuľa, ľahšie ho tak aj budete vnímať a s menšími výčitkami mu pridrbete. Určite ľahšie ako by ste mali mlátiť niekoho, koho si z hĺbky duše vážite, lebo vyznáva rovnaké hodnoty ako vy a je čistý ako ľalia.

Ale aspoň majú politológovia nové vzrušujúce výrazivo do názvov tučných hardcoverových analýz súčasného chaosu, ktorým ich dostatočne odlíšia od predchádzajúceho chaosu a vzbudia v dostatočnej miere zdanie, že rozumejú globálnym trendom. Hybridná vojna, hehe. Môže byť vôbec niekto platený za zlomyseľnosť? To je ako byť profesionálnym sťažovateľom. Ach, matička moja, do akého sveta ste ma to vypustili.

Ruský ďateľ (The Russian Woodpecker, 2015)

Skúsme si spolu pripomenúť hlbokú ruskú tradíciu v šírení nezmyslov z najvyšších miest. Protokoly sionských mudrcov poznáte niekto? Tento pamflet zo začiatku 20. storočia popisuje plány židovskej svetovlády. Neobsahuje žiadne konkrétnosti, len všeobecné drísty o ovládnutí médií a rozpútaní svetovej vojny atakďalej. Rozšíril sa potom, čo Rusi ako prvé európske impérium dostali na prdel od menejcenných Nebelochov (Japoncov v 1905) a potrebovali na niekoho zvaliť vinu. Protokoly boli prvýkrát odhalené ako podvrh v roku 1921, ale ich pravosť bránili také veľké historické osobnosti ako Henry Ford alebo Adolf Hitler. Dodnes im niektorí ľudia veria, keď neveríte, čeknite internet. Na internete sa vždy nájde dosť blbcov, čo uveria hocijakej konine. Hlavne ak nepochádza z mainstreamových zdrojov. Lebo tie už židáci hnusní ovládli pred 100 rokmi.

Na sovietsku propagandu si už dnešní šíritelia slobody od systému ťažko pamätajú, hoci sa chovajú, akoby ju mali vštepenú kdesi v amygdale. Stačí ostať pri prvej spoločnej téme: kto začal druhú svetovú vojnu, kto koho anektoval, kto koho oslobodil, ktorý národ najviac trpel (že Rusi? hahahaha). Každopádne, ak sa niekomu zdalo, že s pádom „ríše zla“ (lmao) sa končia dejiny a pravda definitívne zvíťazí, ten sa môže akurát tak zavrieť v špajzi a potichu červenať. Dneska je skvelá a veľkolepá každá expanzívna časť ruskej histórie, či je to zjednocovanie proti Mongolom, explorovanie Sibíri od Ivana Hrozného vyššie, romanovské impérium, anexia „socialistických republík“ do jedného „zväzu“, faktické ovládnutie východnej Európy po roku 1945. Od rozpadu ZSSR Rusko už len strácalo na geografii, kotrmelce na Kaukaze, na Kryme a v „Novorusku“ sú výsledkom zatrpknutého revanšizmu súčasnej elity (Putin a kol.). Škoda len, že ním, zdá sa, úspešne infikovali stále chudobnejúcu spoločnosť. Ale šak na každého cára niekde čaká jeho Stenka Razin alebo aspoň Rasputin.

Proti propagande, dezinformáciám a konšpiráciám sa skúšajú rôzne taktiky. Z nich najmenej úspešnou je pridržiavanie sa faktov, lebo tie sú buď neuveriteľne nudné alebo neuveriteľné. Alebo niečo medzi: skrátka je to s nimi komplikované, musia sa furt študovať a reinterpretovať, lebo poznanie (aj vedecké) nie je nikdy konečné. Na to však nikto nemá v skutočnosti čas, ľudia chcú vyvinúť nie viac ako primerané úsilie, aby dospeli k nejakému aspoň trochu rozumne znejúcemu názoru a mohli sa ho následne držať, kým ich niečo aspoň trochu rozumnejšie neprinúti uvažovať o inej možnosti a celý proces sa zase zdĺhavo zopakuje.

Hlavný predstaviteľ dokumentu Ruský ďateľ, mladý kyjevský umelec (čiže magor) Fjodor Alexandrovič predostiera tvrdenia, ktoré sa zhlukujú skôr k tým menej uveriteľným faktom. Ale sledujúc jeho myšlienkový pochod nemožno mu uprieť istú logiku. V skratke: Rusi oddávna považujú Ukrajinu za svoj majetok (aj zem, aj ľudí) a v mene tejto imperialistickej idey obvykle v histórii aj konali, počnúc najneskôr Katarínou Veľkou. Z novších príkladov vyzdvihuje Stalinom „riadený“ holodomor v 30. rokoch (pre počty obetí a jednoznačne zameranie na ukrajinské teritórium konkurujúci iným úspešným genocídam 20. storočia). Intermezzo predstavuje ďalšia katastrofa, ojedinelá vo svojom druhu: Černobyľ. Súčasnú anexiu Krymu spolu s akožeskrytou snahou rozčesnúť Ukrajinu na východnú a západnú potom Fjodor vníma (a prezentuje na Majdane pred zhromaždeným davom) ako zavŕšenie týchto zlovoľných stáročných politických intríg.

Ruský ďateľ (The Russian Woodpecker, 2015)

Jadro problému a výpovede je v tom, že Fjodor (a režisér filmu Chad Gracia) musia Černobyľ odhaliť nie ako tragickú nehodu, ale ako zámerný (nesmierne podlý) počin. A to je vskutku vzrušujúca vec, prosímpekne. Tiež môžete túto myšlienkovú operáciu vnímať ako prechod do poľa konšpirácií. Sledovať vznik a prvé tápavé pohyby konšpirácie o havárii jadrovej elektrárne… rovnako vzrušujúce, však? S tým, že dôsledky sa na prírode a obyvateľstve budú prejavovať veky, s tým, že stále existuje zakázaná zóna a samotný zabetónovaný reaktor, s tým, že rádioaktívny mrak sa v 1986 prehnal polkou Európy, s tým, že sovietske vedenie tajilo týždne, čo sa vlastne stalo.

Fjodorove tvrdenia sú navyše podporené osobnou skúsenosťou (najlepšie palivo pre každú konšpiráciu). Je jednou z obetí černobyľskej katastrofy. Spolu s desaťisícmi ďalších obyvateľov Pripjate bol evakuovaný niekoľko dní po výbuchu reaktora. Fjodor bol malý chlapček, úrady posielali deti dočasne inam ako rodičov. Ocitol sa v detskom domove a istý čas nemal s rodičmi žiadny kontakt. Vplyvom prostredia uveril, že rodičia si poňho už neprídu. Viete si predstaviť, že pre decko musí byť takýto zážitok celkom trauma.

Motív pre plánované zlyhanie reaktora sa podľa Fjodora nachádza niekoľko kilometrov od elektrárne. Je to kolosálna oceľová konštrukcia (niečo ako superanténa), zvaná Duga-1. Megaradar od roku 1976 (do 1989) slúžil ako súčasť systému včasného varovania proti balistickým strelám. Teda mal pomáhať chrániť územie Zväzu pred americkými a inými nukleárnymi hlavicami. Súčasťou jeho funkcie bolo vysielanie silného signálu na krátkych vlnách, znejúceho ako prerušované ťukanie. K signálu, ktorý rušil rozhlasové vysielanie, amatérske prijímače či komerčnú leteckú komunikáciu po celom svete, sa nikto nehlásil. Keď jeho zdroj odhalili na území ZSSR, nazvali ho „Ruský ďateľ“. Odtiaľ názov filmu. Bez ohľadu na účel, proporcie Dugy sú také ohromujúce, že Fjodorov komentár o „pomníku impéria“ sedí aj bez umeleckej licencie.

Dobrá konšpirácia musí sem-tam priniesť šokujúce, ale overiteľné informácie. Jednou z takých je, keď v dokumente zaznie, že toto vojenské zariadenie stálo dvakrát viac ako celá černobyľská atómovka. Následne sa Fjodor snaží dokázať, že v skutočnosti Duga-1 neplnila dostatočne svoju základnú úlohu, čo by odhalila inšpekcia, naplánovaná v roku 1986. Preto sa človek zodpovedný za zostrojenie Dugy-1 (a ďalších), istý Šamšin, rozhodol zamaskovať toto bezbrehé plytvanie peniazmi ľudu a vedome ovplyvnil prebiehajúce pokusy v jadrovej elektrárni tak, aby viedli k zlyhaniu reaktora (čiže aby odpútal pozornosť).

Ruský ďateľ (The Russian Woodpecker, 2015)

To je konšpirácia, ku ktorej film dospieva vzorne kopírujúc tradície detektívno-kriminálneho žánru (osamelý hrdina rozpletá v nasadení života intrigy veľkých zvierat). Na podporu mimoriadne závažných obvinení Fjodor uvádza iba nepriame dôkazy. (Napr. Šamšin bol v tom čase ministrom telekomunikácií a sú zdokumentované viaceré telefonáty medzi ním a riadiacim pracoviskom elektrárne v bezprostrednom čase pred nehodou. Ich obsah je neznámy.)

Kto chce psa biť, palicu si nájde. Kto chce uveriť, nepotrebuje rukolapné dôkazy. V Ruskom ďatľovi nájdete nanajvýš indície. Ale práve preto je dokument taký pútavý. Prezentuje totiž autentickou, angažovanou formou vznik a rozširovanie konšpiračnej teórie, pričom nie je jasné, či režisér zastáva takisto Fjodorove názory alebo ich len „ukazuje“. Postupným rozkrývaním príbehu, spytovaním expertov (parafrázujúc vyšetrovanie svedkov zločinu) snímka pripomína špionážne thrillery, v extravagancii hlavného hrdinu niekedy až bondovky. (Hoci Fjodor je vskutku výtvarník-exhibicionista, nie mačo v kvádre a s pištoľkou.) Pritom kladie zásadné otázky o povahe historických procesov, úlohe a zodpovednosti jednotlivca voči „výzvam doby“.

Je Ruský ďateľ paranoidný a manipulatívny? Jasné že hej. (Dojem podporený využívaním rybieho oka.) Fjodorove konkrétne obvinenia mŕtveho komunistického pohlavára sú zrejme nedokázateľné a ako také nepresahujú oveľa úroveň obyčajného ohovárania. S jeho „generálnou líniou“ – že Rusko Ukrajinu už storočia využíva a zneužíva – však úplne súhlasím.