© In Film Praha

Filip Renč je režisérom mnohých tvárí. Je ale jasné, že každý jeho film je nakrúcaný s úmyslom vytvoriť čosi nadpriemerné. Neobchádza nevďačné, ale ani väčšinové žánre, ktoré v jeho filmografii prevládajú. Adaptácia úspešného Románu pro ženy nemohla byť krokom vedľa.

romantická komédia
2004 / 95 min. / MP 12

Originálny názov
Román pro ženy

Česká republika

Réžia
Filip Renč
Scenár
Michal Viewegh
Autor predlohy Michal Viewegh, hyperúspešný český spisovateľ, sa rozhodol nepustiť z ruky svoj text a podujal sa aj na úlohu scenáristu a nech sa školení scenáristi zlostia, zvládol to dostatočne. Viewegh je v českých krajoch pomerne kontraverznou osobou, známy otvorenou kritikou konkrétnych osôb verejného života (Klaus, Knížák) a knihami, ktoré nešetria chlapov, a teda svojim spôsobom nadbiehajú dámskym čitateľkám. Možno práve to ich robí natoľko úspešnými. O Románe pro ženy, o filme, ako aj o knihe, platí všetko predošlé.

Nevyhneme sa porovnaniu s britským ekvivalentom – Denníkom Bridget Jonesovej, v ktorom však za kratší koniec ťahá práve Renč s Vieweghom. Možno je príčinou istá provinčnosť Renčovho filmu a jemnejší humor jeho kultového britského náprotivku. Vo filme najočividnejšie škrípe kontrast medzi snahou o kozmopolitnosť a všadeprítomným „čecháčkovstvom“. Žánrovo sa film blíži ku crazy komédii, za čo môžu najmä preštylizované uvrieskané postavičky, ktorých je vo filme niekoľko. Prirodzený situačný humor vychádzajúci z absurdnosti každodenných situácií v postkomunistickej krajine sa dostáva do úzadia, takže dominuje spomínaná uvrieskanosť a sexistické vtipy (tentoraz sú na muške muži).

Film nedrží pohromade jednotná dejová línia, ale rozprávanie hlavnej hrdinky Laury (Zuzana Kanócz), ktorá sa v kaderníctve (kde inde?) zveruje kaderníčkam (komu inému?) s históriou svojich viac alebo menej vážnych lások. Táto dobre známa rozprávačská finesa je asi najslabším miestom filmu. Muži v Laurinom živote sú typizovanými postavami. Každý značne odlišný od predchádzajúceho, takže divák prestáva tušiť, čo Laura od svojho partnera očakáva. Ich povolanie sa stáva rozhodujúcim pre typy, ktoré predstavujú a jednoznačne ich zaraďuje. Rozhoduje o tom, kto je smiešny a kto neverný. V Románe pro ženy neverní nie sú smiešni. Tento model zastupuje najväčšia a jediná osudová z lások – Oliver (Marek Vašut). Už samotný ich vzťah je vlastne výsledkom Laurinej nespokojnosti s predošlým partnerom a vo filme sme zrejme ochotní podobné rozmary tolerovať. Dokonca aj chlapom, keďže aj Laura Oliverovi odpustí jeho úlet (samozrejme, až potom, čo jej zaplatí dovolenku).

© In Film Praha

Ako je to v skutočnom živote, nás na tú hodinku a pol, zdá sa, nezaujíma. Svoje svetlejšie aj menej vydarené chvíle vo filme odohrá Simona Stašová v pomerne rozsiahlej úlohe Laurinej matky, ktorá komicky odhodlane odmieta čechov ako potenciálnych partnerov.

V Románe pro ženy nechýbajú žiadne z povinných cvikov podobných žánrových filmov. Zvodcovia z reklamných agentúr, zúfalá kamarátka, príručka so zaručenými radami, ako zvládnuť rozchod… Niektoré nás pobavia viac, iné menej. Netvrdím, že sa vo filme nenájdu skutočne vtipné scény, ktoré vás zaručene rozosmejú, no myslím si, že tvorcovia príliš tlačili na pílu. Výsledkom je často kŕčovitý a explicitný humor. Filmu by prospelo viac scén ako je tá, kde v epizódnej úlohe čašníka Honza Svěrák považuje Lauru za Oliverovu dcéru.

Román pro ženy mal veľký potenciál, no možno naň šiel Renč zo zlej strany. Po technickej stránke je moderný, s kamerou, ktorá necháva konkurenciu mierne za sebou. Škoda snáď len niekoľkých menej výrazných miest. Vo filme zaznieva príjemná hudba, pod ktorú sa okrem iných podpísali aj Support Lesbiens. A na záver malé upozornenie. Pokiaľ ste žena, berte recenzenta s rezervou a do kina sa kľudne vyberte. Je dosť možné, že vôbec nebudete ľutovať.