Rimini
Najsmutnejší šláger sezóny

Raz dávno, za mojich bratislavských čias, sme u kohosi popíjali lacný alkohol na prenajatom byte v Ružinove, a zapnutý televízor fungoval ako nerušivá kulisa len do chvíle, kým sa v ňom neobjavil „dokument“ Zvieracia láska. Po pár minútach sme všetci sledovali, čo sa to, preboha, deje na obrazovke. Vtedy som prvýkrát pochytil meno Ulrich Seidl a ihneď ho zaradil do zoznamu mojich osobných velikánov: Fatih Akin, Nuri Bilge Ceylan, Aki Kaurismäki – režisérov, ktorí dokážu podať smutné úchylky svojej vlasti (a národnosti) špecifickým spôsobom.

Na úvod: Rimini je na režisérove pomery mimoriadne prístupný film; nikto tu neoblizuje zvieratá, nik nehajluje a film má dej. Samozrejme, od takých Avengers je poriadne ďaleko – napriek tomu, že hlavná postava, Richie Bravo (!), v podaní Michaela Thomasa je dostatočne mohutný a zapamätateľný. Jeho telo však nezdobia svaly, ale alkoholický bachor, a hrdinské preoblečenie nahrádza garderóba nevkusu šlágrových šansoniérov. Lebo to je Richie Bravo. Alebo aspoň to je to, čím sa cíti byť.

Nie som zástancom opisovania obsahu vo filmových recenziách, preto len poviem: ak viete, čo to znamená piť, pochopíte všetko, čo tento film zobrazuje (postavu tela, pohnútky, predsavzatia, problémy s peniazmi, pády z cukru, postaršie ženy v posteli). Ak nie, pravdepodobne budete krútiť hlavou podobne ako ja kedysi v Bratislave.

Teraz trochu k tomu recenzovaniu: film je zábavný asi do prvej polovice. Potom je to plejáda tých istých miest, aktivít a pocitov hlavného hrdinu, čo je trochu otravné a utlmujúce. Keby som sa vyžíval v meta úvahách, povedal by som, že tým režisér chcel poukázať na stereotypnosť pitia, ale netuším, či to tak naozaj mysel, alebo len nevedel, čo ďalej s načatým dnom.

Podobne ako mnohí, ktorí film videli, aj ja som zachytil pár podobností medzi Richiem Bravom a Wrestlerom Mickeyho Rourka – obaja majú na dlhých vlasoch peroxidový blond melír a zároveň problém s minulosťou v podobe dcéry, ktorá nadviazala kontakt. Lenže, napriek všetkým mojim sympatiám, Ulrich Seidl jednoducho nie je Darren Aronofsky – akonáhle sa začne snažiť, nedokáže vás emočne odpáliť. (Rakúsko nie je Hollywood a muškáty nie sú palmy). Rada teda znie: neporovnávať, užívať.

Aha, a ešte jedna vec: Richie Bravo nie je len jeden. Je ich iks. A všetko je naozaj tak, ako vo filme. V Rimini, v Bibione, v Lignano Sabbiadoro, na Playa de Palma a ktovie kde ešte.

---