Raz dávno, za mojich bratislavských čias, sme u kohosi popíjali lacný alkohol na prenajatom byte v Ružinove, a zapnutý televízor fungoval ako nerušivá kulisa len do chvíle, kým sa v ňom neobjavil „dokument“ Zvieracia láska. Po pár minútach sme všetci sledovali, čo sa to, preboha, deje na obrazovke. Vtedy som prvýkrát pochytil meno Ulrich Seidl a ihneď ho zaradil do zoznamu mojich osobných velikánov: Fatih Akin, Nuri Bilge Ceylan, Aki Kaurismäki – režisérov, ktorí dokážu podať smutné úchylky svojej vlasti (a národnosti) špecifickým spôsobom.
Rimini
komédia, dráma
2022 / 114 min. / MP 18
Rakúsko / Francúzsko / Nemecko
Réžia
Ulrich Seidl
Scenár
Ulrich Seidl, Veronika Franz
Nie som zástancom opisovania obsahu vo filmových recenziách, preto len poviem: ak viete, čo to znamená piť, pochopíte všetko, čo tento film zobrazuje (postavu tela, pohnútky, predsavzatia, problémy s peniazmi, pády z cukru, postaršie ženy v posteli). Ak nie, pravdepodobne budete krútiť hlavou podobne ako ja kedysi v Bratislave.
Teraz trochu k tomu recenzovaniu: film je zábavný asi do prvej polovice. Potom je to plejáda tých istých miest, aktivít a pocitov hlavného hrdinu, čo je trochu otravné a utlmujúce. Keby som sa vyžíval v meta úvahách, povedal by som, že tým režisér chcel poukázať na stereotypnosť pitia, ale netuším, či to tak naozaj mysel, alebo len nevedel, čo ďalej s načatým dnom.
Podobne ako mnohí, ktorí film videli, aj ja som zachytil pár podobností medzi Richiem Bravom a Wrestlerom Mickeyho Rourka – obaja majú na dlhých vlasoch peroxidový blond melír a zároveň problém s minulosťou v podobe dcéry, ktorá nadviazala kontakt. Lenže, napriek všetkým mojim sympatiám, Ulrich Seidl jednoducho nie je Darren Aronofsky – akonáhle sa začne snažiť, nedokáže vás emočne odpáliť. (Rakúsko nie je Hollywood a muškáty nie sú palmy). Rada teda znie: neporovnávať, užívať.
Aha, a ešte jedna vec: Richie Bravo nie je len jeden. Je ich iks. A všetko je naozaj tak, ako vo filme. V Rimini, v Bibione, v Lignano Sabbiadoro, na Playa de Palma a ktovie kde ešte.