Renesancia

Tomáš Hudák
Recenzie

Originálny názov: Renaissance

Žáner: akčné scifi
Minutáž: 105 minút
Krajina pôvodu: Francúzsko / Veľká Británia / Luxembursko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Christian Volckman
Scenár: Alexandre de La Patellière, Mathieu Delaporte, Jean-Bernard Pouy, Patrick Raynal
Kamera: Pascal Tosi
Hudba: Nicolas Dodd
Hrajú: Daniel Craig, Catherine McCormack, Romola Garai, Jonathan Pryce, Ian Holm

RenesanciaParíž roku 2054. Všade naokolo len do neba dvíhajúce sa mrakodrapy; obrovské obrazovky, z ktorých „Veľká sestra“ hovorí o večnej mladosti a kráse; kamery, ktorým neunikne ani najmenší pohyb, sledujú človeka na každom kroku. Svet už zďaleka nie je takým krásnym miestom pre život, je omnoho temnejším. Kriminálne živly číhajú za každým rohom, človek si nie je istý ničím – bez problémov môže jednoducho zmiznúť. Ak chce prežiť, musí byť drsný!

Takým je hlavný hrdina Karas – rozhodný a nebojácny, no vždy so zmyslom pre spravodlivosť. Pretože to je hodnota, ktorú si tento strážca zákona ctí najviac. A tak to mohol byť jedine on, bezpochyby najlepší z najlepších, komu bola zverená momentálne najdôležitejšia úloha – nájsť mladú geniálnu vedkyňu, ktorá bez stopy zmizla jednu pochmúrnu noc spred diskotéky. Ihneď sa prípadu chytá a rozhodným slovom začína riadiť…

Ó aké klišé, mnohí usúdite (bezpochyby správne). Recenzia aj film. Renesancia pracuje viac menej s klasickou schémou akčného filmu: na začiatok scéna z minulosti naznačujúca, že hlavný hrdina prežil v detstve nejakú traumu, ktorá ho ovplyvňuje dodnes; potom viac-menej nejasná scéna predstavujúca obeť (k čomu si dopomáha občianskym preukazom!), pričom naznačí základné vzťahy a motívy a do tretice scéna, keď je Karas v akcii, aby sme videli, že je silná jemne rebelujúca individualita – ale môže si to dovoliť, pretože je jednoducho najlepší.

Keď je hneď na úvod použitá takáto dramaturgická výstavba (zabudli sme povedať, že medzi tým nám bola predstavená ešte aj veľká spoločnosť Avalon spôsobom, že každý tuší, že s ňou niečo nie je v poriadku), čo iné sa dá čakať v ďalšom rozvíjaní príbehu. Nechýba pár prešľapov, vďaka ktorým Karas stratí dôveru tých hore, citové zblíženie sa a na záver, samozrejme, nemôže chýbať zvrat, ktorý ukáže, že nič nie je tak, ako sa na prvý pohľad zdá. Teda takmer nič.

Renesancia Renesancia

„Zmení“ sa vlastne iba charakter postáv, o ktorých sme toho veľa nevedeli, čo, prirodzene, nikdy nie je náročné. Na konci sa nám jednoducho ukážu v pravom svetle, ktoré nás má oslniť (oslepiť, zaslepiť?). No už taký Karas je čitateľný prakticky od prvého záberu. Počas filmu sa nevyvíja – aj keď sa to na prvý pohľad môže zdať, od začiatku je to človek s tvrdým zovňajškom, no jemnou dušou, a príbeh iba navrstvuje jeho charakter – utvrdzuje, čo je jasné. Preto aj jeho zachovanie sa na konci, je viac ako predvídateľné.

Hádam jediné, čím tento film vystupuje z nekonečnej rady podobných akčákov, je jeho zovňajšok. Nakrútený bol síce so živými hercami pred modrým plátnom, no nie je to len prostredie, ktoré prešlo cez počítač, ale aj samotný herci. Za následok to má animovaný vizuál s relatívne presnými obrysmi postavy. A práve to je ten problém, keďže film vo farbách prudko štylizuje a využíva prakticky iba čiernu a bielu (odtiene sú ozaj minimálne). Realita v tvaroch je teda ihneď negovaná nevyužívaním farebného spektra, čo ma za následok, že film pôsobí…divne? Jednoducho realizmus so štylizáciou môžu len veľmi ťažko existovať spolu v jednom „malom svete“.

Renesancia Renesancia

No čo je hádam ešte horšie, tento čierno-biely vizuál nemá nejaké opodstatnenie, nachádza sa až na hranici samoúčelnosti. Práve vďaka nemu, sa Renesancia zvykne prirovnávať k film noir, čo je však dosť scestné. S týmto žánrom/štýlom/sériou/cyklom/obdobím/fenoménom totiž film nemá veľa spoločného. Maximálne by sme mohli uznať občasnú snahu vytvoriť atmosféru mestskej džungle pomocou náletov medzi futuristickými mrakodrapmi, no ani tá nie je dotiahnutá a teda ani účinná. O ostatných znakoch tohto žánru/štýlu/série/cyklu/obdobia/fenoménu, na čele s hlavným (anti)hrdinom, ani nehovoriac.

Renesancia je teda obyčajným akčným filmom, ktorý človeka vlastne ničím neprekvapí: od postáv, cez príbeh, až po záverečnú myšlienku, nad ktorou sa má divák po návrate domov akože zamyslieť. Možno by bolo lepšie, keby sa na niečo nehral, ale ostal jednoduchou žánrovkou. Na to mal. No na druhej strane treba priznať, že film človeku nespôsobí žiadnu ujmu – jednoducho si ho pozrie a o pár dní na neho pravdepodobne zabudne.

/