Originálny názov: Leap Year
Žáner: dráma
Minutáž: 100 minút
Krajina: USA / Írsko
Rok: 2010
Prístupnosť: MP
Réžia: Anand Tucker
Scenár: Deborah Kaplan, Harry Elfont
Kamera: Newton Thomas Sigel
Hudba: Randy Edelman
Hrajú: Amy Adams, Matthew Goode, Adam Scott, John Lithgow a ďalší
Najprv ona. Anna (Amy Adams). Úspešná aranžérka bytov. Jej jedinou povinnosťou je podonášať do bytov určených na predaj kopu nádherného nábytku, skrášliť priestor, ponúknuť kupujúcim víziu a potom pobrať nábytok preč. Zodpovedná a precízna žena, ktorá nikdy nemešká. Vyhľadáva istotu, je akože nespontánna, utápa sa v očakávaní romantických chvíľ a žije v Bostone. Chodí v opätkoch, lebo iné jej nepristane. A miluje svojho nastávajúceho, ktorý sa zdráha požiadať ju o ruku. Medzi nami, asi mu to ešte ani nenapadlo. (Idiot!) Teraz on. Jeremy (Adam Scott). Kardiológ, zrejme úspešný, veď odchádza na sympózium až kamsi do Írska. Nejaký Dublin či čo. Pri poslednej večeri pred odchodom podaruje svojej milej náušnice a naivne si myslí, že všetko bude fajn.
Bohužiaľ pre Jeremyho, to, že sa vyzná do fyziológie srdca, ešte neznamená, že má mandát na pohladenie duše. Ale čo už. Je pekný a bohatý. Vražedná kombinácia. A napokon druhý on, konkrétne On. Declan (Matthew Goode). Chlapec od lajna, drzý, zarastený, tichý, no napriek tomu trefný a vtipný. Sem-tam si dá pivečko, žije na konci sveta. Na mieste, kde si treba počkať, kým sa kravičky odhodlajú na ústup z asfaltky. Že je to Ír, nám našepká prízvuk. Ľahostajný, neupravený, jednoduchý, pohŕdajúci luxusom. Večer zvykne tráviť vo svojej krčme/reštaurácii/hostinci/bare/atď. s dedinčanmi, ktorí sú hlboko v alkohole a po 50ke. (A niektorí majú v scenári celkom vtipné repliky, ale len na pohladenie bránice. Neexistuje snaha potrhať bránicu, len zľahka pripomenúť, kde sa príbeh odohráva).
Režisér Anand Tucker vstúpil do povedomia v roku 1998, keď v éteri rozkvitla a niektorým i zavoňala sesterská dráma Hillary a Jackie (2 nominácie na Oscara). Svet si Tuckera všimol, no odvtedy len vädne a vädne.
Zo suchej zeminy ho nezdvihne zrejme ani Priestupný rok, hoci v ňom prostredníctvom svojich scenáristov (Kaplanová, Elfont) pospájal toľko vďačných motívov, že výsledok síce pôsobí schematicky (rozumej klišé na klišé), ale je vcelku utešený. Tuckerova novinka si určite nájde svojich fanúšikov, ktorí sú donekonečna ochotní sledovať jeden a ten istý príbeh lásky, hoci len s minimálnymi obmenami v štruktúre vývoja fabuly.
Nestáva sa často, aby žena požiadala o ruku svojho nastávajúceho. Anna sa rozhodla, že to skúsi 29. februára, kedy sa to v Írsku smie a vlastne aj má. Keďže je jej srdciar v Dubline, naskytá sa ideálna možnosť! Podaktoré írske zvyky sú tak trochu na hlavu, veď isté rodové dispozície a činy by si chlapi mali udržať, či nie? V tomto filme veru nie! Na rade je dámska volenka, alebo ak chcete, niečo ako pytačka! Alebo ešte jednoduchšie, Anna silou mocou chce manžela a hľadá možnosti ako mu to konečne dať najavo! A vy už od začiatku viete a cítite, že je naivka.
Priestupný rok má jasné črty road-movie. Anna sa z Bostonu okľukou cez Wales za dva dni (upozorňujem divákov i na dve noci) musí dostať do Írska. Samozrejme, na ceste ju sprevádzajú nástrahy, z ktorých najväčšia je, ako inak, chlap. Declan, ktorý ju poctivo a celkom „nezištne“ odprevádza až do Dublinu, prežíva všetky trampoty s ňou. I keď on sa z nej najmä smeje. Veď aj ona by sa, keby sa On, „sedliak“, vybral do Bostonu. Declan má spočiatku navrch, hoci napokon aj on podľahne situácii a jeho ľahostajnosť prerastá do smútku, z ktorého trčí malý kus nádeje. Nejde ani tak o nádej získať Annu a mať s ňou deti, ale o nádej začať znovu žiť. Veď aj chlap, akým je Declan, si svoje odžil. Tak nech sa lieči.
Pár slov pridám k chémii postáv. Platí tu mýtus o protikladoch, ktoré sa priťahujú. Najprv sa nenávidia, potom nenávisť prerastá do chutných a vďačných slovných provokácií a napokon sa obaja citovo rozbijú na márne kúsky. Tento stereotyp platí, odkedy sa ľudia filmom zabávajú a funguje, ako pre koho, aj v priestupný, aj v hocaký iný rok. Tento príbeh však nie je len o zbližovaní záporných pólov, ale aj o dvoch pohľadoch na svet. A Priestupný rok hľadá bod, v ktorom sú tie dva svety najbližšie.
Tuckerova romanca, miestami komédia, sa len zľahka dvíha k slniečku, no niektorých môže zohriať. Pohladí na duši najmä tých, ktorí sa v podobnej situácii motali, motajú a zamotávajú. Tento film vás možno nerozplače, možno vás nezabaví, ale môže vám dať návod ako sa zariadiť. Ako žiť.
A skoro by som zabudol na fakt, že filmári spravili z írskych exteriérov jednu krásnu pohľadnicu. Takže aj turisti, milovníci prírody a napokon aj írskej muziky si sem-tam prídu na svoje.
