Originálny názov: Venuto al mondo
Žáner: historický / romantická dráma
Minutáž: 127 minút
Krajina: Taliansko | Španielsko | Chorvátsko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Sergio Castellitto
Scenár: Sergio Castellitto, Margaret Mazzantini
Kamera: Gianfilippo Corticelli
Hudba: Eduardo Cruz
Hrajú: Penélope Cruz, Emile Hirsch, Jane Birkin, Mira Furlan, Adnan Haskovic, Pietro Castellitto
Veľké množstvo vedľajších motívov, ktoré by mohli mať za následok nezrozumiteľnosť, režisér filmu Sergio Castellitto zamaskoval silným pôsobením na emócie. Žiadnu „presladenú“ romantiku s rozprávkovým koncom však nečakajte. Veľká láska a následne jej nečakaná strata, vojna, prchavosť šťastných momentov vystriedaná nešťastím z najhorších snov. Dielu dodáva zvláštny nádych jeho rozmanito zahraničný pôvod a aj samotný príbeh spája životy Srbov, Talianov či Američana. Sergio Castellitto je známejší ako herec, zahral si napríklad v známom filme Luca Bessona Magická hlbočina. Príbeh môjho syna je zatiaľ jeho najúspešnejší film, hoci nie prvý, do ktorého obsadil Penélope Cruz. Objavila sa aj v jeho pomerne kritizovanej snímke Nehýb sa (2004). Film je adaptáciou novely Castellittovej manželky Margaret Mazzantini.
Hlavná hrdinka Gemma (Penélope Cruz) sa vydá so svojim synom Pietrom do Srbska, aby spoznal svoju rodnú krajinu a minulosť. Na ceste ju sprevádza starý priateľ Gojko (Adnan Haskovic), ktorý ju kedysi zoznámil s už nežijúcou životnou láskou a údajne Pietrovým otcom, fotografom Diegom (Emile Hirsch). Mladý a šťastný pár časom začala trápiť nenaplnená túžba po vlastnom dieťati, meniaca sa na posadnutosť. Gemmu desí myšlienka straty milovaného muža kvôli jej sterilite. Alternatívne riešenie tohto problému Gemma trpko oľutuje a až pri ceste do Sarajeva so svojím dospievajúcim synom sa dozvedá úplnú, oveľa šokujúcejšiu pravdu.
Autor citlivo vykresľuje povahu Srbov – zobrazuje ich ako srdečných a veselých ľudí, ktorých dobrý úmysel a humor neopúšťa takmer ani vtedy, keď okolo zúri začínajúca vojna s Bosnou. Diváka ale nešetrí od pohľadov na bombardovanie a realita sa neprikrášľuje. Vojaci nemajú zľutovanie s nikým a aj priateľ Gemmy Gojko prichádza o matku a sestru. Čoraz konfliktnejší vzťah medzi Gemmou a Diegom je vsadený do ešte dramatickejšieho konfliktu vojny. Retrospektívne vyrozprávaný príbeh je plný vypätých životných situácií. Šťastie je veľmi krátkodobé a s neschopnosťou splodiť vlastného potomka sa mení na nočnú moru. Okrem ich trápenia sa film často zameriava aj na vzťahy iných ľudí, ich problémy, straty v rodinách, často retrospektívne prerozprávané Gojkom.
Kamera je využívaná tvorivo, zábery v úvode filmu sú poprepájané so zábermi záveru, využíva sa protisvetlo a zábery sú kompozične vyvážené. Atmosféru dotvára pomerne kvalitný a rozmanitý výber hudby. Kolíše rovnako ako príbeh medzi šťastím a bolesťou, často robí scény ešte expresívnejšími, ako v skutočnosti sú. Emotívnosť niektorých scén sa vyjasňuje až neskôr. Napríklad Gojkova dcéra Sabina sníva o tom, že raz bude gymnastka, a cvičí v svietiacich teniskách od Diega a Gemmy, ktoré by najradšej obuli vlastnému dieťaťu. Vtedy ešte nikto netuší, že dievča sa zanedlho stane obeťou vojny.
Hoci je slovenský názov filmu Príbeh môjho syna, výpovednejší by snáď bol priamy preklad z taliančiny – Privedený na svet (Venuto al mondo). Práve v čase zúriacej vojny, keď Pietrova „náhradná“ matka po pôrode rozhodne o jeho osude, sa začína jeho príbeh. Pritom ten počiatočný, vzťah Diega a Gemmy, končí kvôli nedorozumeniu. To, čo malo opäť spojiť ich cesty, ich úplne rozdelilo. Pietro vo filme pôsobí viac ako pozorovateľ celého svojho príbehu napriek tomu, že mu nikdy nebude úplne odhalený. A pritom sa celý film zameriava na neho – bol túžbou Gemmy a Diega, príčinou nešťastia, ktoré sa neskôr v Taliansku opäť premenilo na umelú rodinnú idylku.
Príbeh môjho syna je o prekonávaní životných prekážok, cez ktoré sa nie všetci preniesli až do cieľa. A tí, ktorí sa doňho dostali, nemôžu pociťovať šťastie kvôli strate milovaných. Určite sa nájdu kritici, ktorí by filmu vyčítali množstvo dejových línií a klišé, ale myslím si, že pri filmoch s takouto autentickosťou a silou sa tento malý prečin dá odpustiť.
