© Zentropa Entertainments

Existujú filmy, ktoré idú nejakou svojou stránkou divákovi proti srsti. Druh rušivého prvku, dôvod jeho prítomnosti a miera jeho vplyvu na film ako komplexné dielo sú rôzne. V prípade časti tvorby Larsa von Triera je týmto rušivým elementom komplikujúcim prijatie filmu jeho technická stránka, ktorej význam je celkom chladne a programovo popieraný. Prekonať stret „nepriateľskej“ formy diela a jednoduchej biológie ľudských zmyslov umožňuje obsah filmu, ktorý nás k Trierovým filmom tak priťahuje, a v ktorom je ich ťažisko. Podobne je to aj vo filme Prelomiť vlny.

dráma, romantický
1996 / 159 min. / MP 15

Originálny názov
Breaking the Waves

Dánsko / Švédsko / Francúzsko / Holandsko / Nórsko / Island / Španielsko

Réžia
Lars von Trier
Scenár
Lars von Trier, Peter Asmussen
Je ťažké hodnotiť ho z jeho formálnej stránky, keďže sami tvorcovia vravia, že sa rozhodli v prípade potreby slobodne porušovať zaužívané pravidlá, a tak napríklad strih je z hľadiska vizuálnej kontinuity záberov na mnohých miestach nesprávny. Film nespĺňa všetky pravidlá manifestu Dogma 95 (napríklad nakrúcanie v prirodzenom prostredí, vylúčenie hudby nepochádzajúcej zo záberu atď.), napriek tomu v zásade stavia na jeho estetike. Technická spontánnosť a emotívnosť v ňom korešponduje s emotívnosťou hereckého prejavu a príbehu samotného.

Dej je výrazne rozdelený dlhými zábermi škótskej krajiny podfarbenými rockovými baladami na sedem kapitol a epilóg, ktorých názvy jednoducho približujú ich obsah. V uzavretej kresťanskej a až neuveriteľne rigidnej komunite škótskej dediny žije Bess, asi dvadsaťročné, detsky naivné dievča. Verí, že dokáže komunikovať s Bohom. Vydá sa za cudzinca Jana, robotníka z ropnej plošiny, na ktorého jej okolie pozerá s nevôľou. Scenár obchádza genézu ich vzťahu predchádzajúcu manželstvu. Všetko, čo o ňom vieme je, ako povedala Bessina švagriná Dodo, že sa to všetko zbehlo akosi rýchlo. Po svadbe nasleduje krátke, no intenzívne obdobie zbližovania partnerov, v ktorom Bess objavuje svoju sexualitu a ďakuje Bohu za dar lásky. Blíži sa však deň Janovho návratu na ropnú plošinu, ktorý Bess ťažko znáša. Pri svojom rozhovore s Bohom vysloví prosbu, aby sa Jan vrátil skôr.

© Zentropa Entertainments

Pri nehode na plošine utrpí Jan úraz hlavy a podrobí sa operácii, po ktorej ostáva ochrnutý, s minimálnymi vyhliadkami na zlepšenie stavu. Bess je presvedčená, že je za nehodu zodpovedná. Jan jej po čase navrhne, aby si našla milenca a jemu rozprávala o všetkom, čo sa medzi nimi odohrá. Ona odmieta a Janov stav sa skomplikuje. Bess verí, že jej obeta udrží Jana pri živote, a tak začne plniť jeho želanie, čo má zakaždým za následok zlepšenie Janovho zdravotného stavu. Bess sa utvrdzuje vo viere, že jej konanie napriek hriešnosti Jana uzdravuje. V malej dedinskej komunite sa však Bessin život nedá utajiť, čoho následkom je jej vyobcovanie. Dodo a doktor Richardson, vidiac Janov zhubný vplyv na Bess, Jana primajú, aby podpísal jej psychiatrickú hospitalizáciu. Ona však utečie a rozhodne sa pre finálnu obetu. Potom, ako ju dobodanú prinášajú do nemocnice a ona sa presvedčí, že Janova choroba stagnuje, umiera. V deň pohrebu zázračne uzdravený Jan ukradne jej telo, takže starešinovia so slovami zatratenia vložia do zeme truhlu plnú piesku. Jan s priateľmi hodia Bessino telo do mora. Ráno ich prebudí zvuk akýchsi nebeských zvonov.

Skvelý scenár a práca režiséra dokázali zakryť neuveriteľnosť príbehu a umožnili divákovi sústrediť sa na podsúvanú myšlienku o sile a dôležitosti viery a jej vyprchávaní z moderného života. Pri sledovaní filmu sa vynára množstvo ďalších myšlienok a asociácií. Majstrovsky vykreslené postavy sú fascinujúce svojou viacrozmernosťou a plastickosťou, čo ich robí skutočne ľudskými. Civilnosť hereckého prejavu je postavená na improvizácii a Trierovom pracovnom zákaze, čo i len na chvíľu čokoľvek hrať. Vďaka režisérovej novátorskej práci vznikol film, ktorý vytŕča z masy iných filmov, čo dnes vôbec nie je ľahké dosiahnuť. V tomto prípade paradoxne výnimočnosť spočíva v zdôraznení prirodzenosti.