Originálny názov: L’hiver dernier
Žáner: dráma
Minutáž: 103 minút
Krajina: Belgicko | Francúzsko | Švajčiarsko
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15
Réžia: John Shank
Scenár: John Shank, Vincent Poymiro
Kamera: Hichame Alaouie, Antoine Parouty
Hudba: DAAU
Hrajú: Vincent Rottiers, Anaïs Demoustier, Florence Loiret Caille, Aurore Clément, Michel Subor, Carlo Brandt, Théo Laborie, Hélier Cisterne, Yoann Blanc a ďalší
Posledná zima je frankofónnym debutom nefrankofónneho režiséra. John Shank pochádza zo stredozápadu Spojených štátov, študoval v Belgicku a tam aj rozbieha svoju kariéru. Na Poslednej zime od začiatku vidno, že k jeho filmárskemu naturelu oveľa viac pasuje európske prostredie a tradícia než súkolesie filmovej produkcie Hollywoodu.
Johann (Vincent Rottiers), jeden z posledných pracovitých mladých ľudí v Európe, prevzal po otcovi rodinnú farmu aj vedenie miestnej poľnohospodárskej kooperatívy (po slovensky družstva). Podmienky pre farmárov sa z roka na rok zhoršujú, ale Johann, sčasti pre svoju mladosť, sčasti pre vrodenú zanovitosť, odmieta dohodu s veľkopodnikateľom Hélierom (Michel Subor), ktorá by znamenala jednak prežitie, jednak prispôsobenie sa neskorokapitalistickým postupom mäsovýroby. Johann jednoducho má svoje kravky rád a nechce ich ukrátiť o základný štandard starostlivosti. Aj keď je zo všetkých strán presviedčaný o neúnosnosti svojho spôsobu myslenia a práce v súčasnom svete. Okrem kráv má Johann rád ešte frajerku Julie (Anais Demoustier) a psychicky nevyrovnanú sestru Marie (Florence Loiret Caille), ktorej platí ústavnú starostlivosť a zavše ju navštevuje. Do tohto úzkeho okruhu by sa patrilo zaradiť ešte puberťáka Pierrea (Théo Laborie, ktorý z neznámeho dôvodu rád za Johannom chodí a pomáha mu s robotou okolo statku.
Chudobnému aj z hrnca vykypí, írečovali naši predkovia. Keďže tí mali vždycky pravdu, Johannove finančné ťažkosti znásobí požiar stodoly. Ak sa vám niečo nezdá, šlo o fakt impozantné kamenno-drevené humno a pošli s ním aj zásoby slamy a zrejme zopár ďalších nevyhnutností. Poisťovňa mu odmieta preplatiť náhradu, lebo pri toľkej robote, láske a zdravom nažívaní v súlade s prírodou zabudol na byrokraciu. To je vždy zahrávanie sa s ohňom: v dožadovaní sa pozornosti byrokracia predčí aj celú armádu najdúchov. Na pokraji krachu Johann žobre o pomoc u zámožného priateľa a (ak som správne rozumel) aj u zlého vykorisťovateľa Héliera. Mlčanlivý modrooký kovboj ľahko vzbudzuje divácke sympatie. Z rozvíjania príbehu je však odčitateľné, že ide o typ pomalého zosunu do priepasti alebo potápania lode. Johannovi nikto nemôže alebo nechce pomôcť. Izoluje sa od svojich blízkych, sleduje, ako mu rozoberajú farmu, odchádza kamsi do histórie.
Shankova prvotina je filmom dlhých statických obrazov a málo slov. Hľadanie cieľovej skupiny sa zastavuje takmer stopercentne vo filmových kluboch, u členov a občasných zblúdilcov. Málokto ďalší znesie bez záchvatu zúrivosti minútové pohľady na hmlisté údolia a pokojne šuštiace lesy, ktorými sa pechorí ledva zreteľná ľudská postava. Málokto ďalší tiež znesie neodvratné spenie k pochmúrnemu koncu, napriek tomu, že apokalyptické predpovede sú komerčne výnosným žánrom skrz najrôznejšie médiá. John Shank si na škole bral k srdcu asi hlavne zaklínačov hadov typu Malicka a Tarra. Jeho obrazy ešte nedosahujú malickovskú mieru jednoduchosti a nasýtenosti zároveň a jeho márnosť nie je taká všeprestupujúca ako Tarrova. Pochybné je aj, či vôbec táto cesta môže priniesť naozaj pamätihodnú umeleckú syntézu (lebo mladému Američanovi jednoznačne ide o umenie). Shankovi možno v tomto smere len držať palce. Alebo nie a dúfať spolu so mnou, že bude ešte schopný do svojich filmov vniesť trochu srandy, aby nepôsobili stále tak akademicky, neprístupne a zošnurovane, ako pôsobí Posledná zima.
