Pasažieri
Šípková Ruženka na vesmírnom Titanicu

Najlepší neuskutočnený scenár roku 2007 priviedol do celosvetových kinosál o dekádu neskôr nórsky režisérsky talent Morten Tyldum. Samotné meno vám možno nič nepovie, no ak spomeniem réžiu vydarenej severskej kriminálky Lovci hláv (2011) z autorského pera Jo Nesbøa či nedávny Kód Enigmy (The Imitation Game, 2014), referencie sú jasnejšie.

Sci-fi príbeh Pasažierov začína rutinnou cestou na luxusnej lodi Avalon naprieč vesmírom k novému domovu na kolonizovanej planéte Homestead II. Avšak dvaja pasažieri sú neplánovane zobudení z hyperspánku o 90 rokov skôr ako doletia do cieľa. To im dokáže pokaziť deň. Zatiaľ čo sa Jim (Chris Pratt) s Aurorou (Jennifer Lawrence) snažia vysporiadať s neľahkým zvyškom života, začne sa medzi nich pliesť láska. Prekonávanie prekážok býva vo vesmírnych love story o niečo zaujímavejšie, takže treba rátať s obrovským nebezpečenstvom. Hrozí nielen hlavným hrdinom, ale aj zvyšným 5000 pasažierom na lodi.

Režisér Tyldum poňal dielo veľmi originálnym spôsobom, na míle vzdialeným od toho, na čo pôvodne lákali trailery. Od začiatku pracuje s očakávaním a citeľnou prítomnosťou niečoho tajomného. Neskrýva inšpiráciu Kubrickovými klasikami ako 2001: Vesmírna Odysea (1968) či hororovým Osvietením (The Shining, 1980). Do očí bijú stále populárni Votrelci (Aliens, 1986) i menej známe Sunshine (2007) Dannyho Boylea. Režisér umne strieda žánre, nenásilnou formou nás núti zamyslieť sa, ba až filozofovať nad večne aktuálnymi existenčnými otázkami či nástrahami partnerského spolužitia v rôznych sociálnych vrstvách.

Dielo je kompletne zabalené do očarujúceho vizuálu za 100 miliónov dolárov. Oku diváka lahodia nielen nekonečné krásy hlbokého vesmíru, dômyselný interiér high-tech kozmickej lode, ale aj pôvab najlepšie platenej hollywoodskej herečky Jennifer Lawrence.

Pod košatými vrstvami rôznych inšpirácii sa však ukrýva komorné sci-fi s nádhernou pointou. Škoda len, že bolo nutné uspokojiť i divákov (resp. pohlavárov produkčného štúdia) bažiacich po preexponovanej akcii, miestami pripomínajúcej scény z Bayovho Armageddonu (1998) či ľubovoľného vesmírneho komixu. Práve z týchto vôd pochádza Chris Pratt, zvyšných 50% titulného cestovateľského páru. Musím uznať, že odhliadnuc od komickej polohy, ktorá zakaždým Prattovi sedí ako uliata, sa tentoraz herecky trafil i do chlapíka, s ktorým dokážete súcitiť i napriek jeho sebeckému pohľadu na vec. Viac nemá zmysel prezrádzať.

Chémia medzi ústredným duom je ukážková. Herci zamiesili na solídnu romantickú klasiku, nebyť sileného záveru. Ten mnohým divákom spôsobil pachuť z dovtedajšieho takmer dokonalého zážitku a nepríjemne zráža body konečnému hodnoteniu filmu. Ťažko povedať, či to vytýkať scenáristovi Jonovi Spaithsovi, ktorý napísal pôvodný scenár ešte v roku 2007, alebo Damonovi Lindelofovi, ktorý ho upravil o tri roky neskôr. Vina bude niekde uprostred, nakoľko páni scenáristi spolu spichli aj zatracovaného Promethea (2012) Ridleyho Scotta. Obaja autori pritom patria k dostatočne vyťaženým umelcom, v ich tvorbe nájdete samé populárne tituly.

Kritizované akčnejšie finále poskytuje niekoľko zaujímavých scén, z ktorého je bazénová v stave beztiaže priam nezabudnuteľná. Okrem ústredného páru zo skromného počtu hercov vyniká najmä robotický barman Arthur v podaní skvelého Michaela Sheena. Autoritatívny veterán sci-fi žánru Laurence Fishburne sa na plátne veľmi neohreje a ešte menší priestor dostal Andy Garcia. Hudobne sa činil výborný Thomas Newman, dvorný skladateľ tónov vo filmoch Sama Mendesa.

Originalitu a sviežosť režisérovi Tyldumovi odškriepiť nemožno. Aj napriek nedostatkom treba uznať, že máloktorý režisér dokáže pospájať toľké žánre v pomerne funkčný celok. Pasažierom sa to celkom podarilo. Nenechajte si ich ujsť na veľkom plátne.

---