Pápežov exorcista
Naše hriechy si nás nájdu

Pred príchodom remaku klasického Exorcistu Williama Friedkina (1973) oslavujúceho tento rok polstoročie, prichádza do kín tematicky podobný horor inšpirovaný zápiskami otca Gabriela Amortha, vrchného vatikánskeho exorcistu. Hlavná rola jemne povýšeneckého špecialistu na vyháňanie diabla, ktorý rád provokuje démonov svojským humorom, oslovila charizmatického Russella Crowea. Úlohy robustného duchovného, ktorý sa neštíti poukazovať na cirkevné prešľapy, sa zhostil s obrovskou chuťou a je radosť ho sledovať.

Dej nás zavedie do kastilského opátstva, kam sa v roku 1987 prisťahuje vdova so svojimi dvomi deťmi. Rekonštrukčné práce uvoľnia v útrobách sídla prastaré zlo, ktoré posadne nevinného chlapca. Démon sa prostredníctvom chlapca prekvapivo dožaduje priamo otca Amortha. Scenár Pápežovho exorcistu disponuje zaujímavými témami, ktoré vychádzajú postupne na povrch. Nejde len o samotný akt exorcismu, ktorý sme na plátnach videli už mnohokrát. Nastolí otázku čelenia vlastnému strachu, ťažoby z hriechov, ktoré si nevieme sami odpustiť. Šikovný ťah je, že démon konkrétny hriech vycíti a použije proti postavám.

Kritika cirkevného pokrytectva je len jemne načrtnutá, tvorcovia nejdú veľmi do hĺbky. Scenár však postupne pracuje s odhalením dávneho sprisahania, ktoré sa Vatikán snaží celé stáročia udržať v tajnosti.

Schopnejší režisér by možno dokázal z bohatého scenáristického materiálu nakrútiť pamätnejší príspevok medzi exorcistické horory. Julius Avery sa však vo výsledku uspokojil len s ďalším sympatickým thrillerom rozohrávajúci viacero partičiek nedohratých do úspešného konca. Úroveň cirkevnej konšpirácie síce nedosahuje rozmachu Da Vinciho kódu (2006), no takýto námet šlo spracovať oveľa veľkolepejšie. Stále ostávame v komornom móde sídelného exorcizmu nepresahujúci filmársky priemer, ktorým posledné roky hororový žáner trpí asi najmarkantnejšie zo všetkých.

Nápaditý Constantine (2005) či klasický Exorcista (1973) sú skrátka žánrové míľniky Juliusovi Averymu výrazne vzdialené. Čo iné očakávať od režiséra nepodareného Samaritána (2022) so Sylvestrom Stallonom. Záver filmu dokonca úplne zmení budovanú atmosféru a prepne sa do démonickej vybíjanej, ktorá by viac sedela fantastickému hororu s upírmi ako vyháňaniu zlých duchov.

Patetický finiš otvárajúci bránu bezpočtu prípadných pokračovaní, na ktoré dúfam nikdy nedôjde, pripomína nevydarený buddy movie o dvoch protikladných policajtoch a nie po celý čas nesúrodých duchovných otcoch. Najviac zamrzí, že démonického arcilotra nevyužili tvorcovia naplno, len zľahka načrtli jeho zlovestný potenciál.

Vo viacerých rovinách nevyvážený film drží nad vodou excelentný Russell Crowe, ktorý si jemne kontroverzného Gabriela Amortha jazdiaceho na skútri a popíjajúceho whisky neskutočne užíva. Ďalšou castingovou bombou je skvelý Franco Nero v úlohe pápeža brániaceho svojho obľúbeného rebela. Snímke body navyše prinášajú aj maskéri, ktorí odviedli pri posadnutom chlapcovi kvalitnú prácu. Tú dopĺňa aj démonický hlasový prejav Ralpha Inesona.

Pápežov exorcista má našťastie solídne tempo a po celých 104 minút vás zvládne primerane zabaviť. Ak hľadáte nenáročnú zábavu so sympatickým hlavným hrdinom, pokojne navštívte kinosálu. Russell Crowe si premiérou v čisto hororovom žánri hanbu neurobil, no zároveň sa film k jeho kariérnym highlightom istotne radiť nebude. Naopak vo filmografii Juliusa Averyho patrí k tým lepším režijným zárezom.

---