Ono
Hra s podobnosťou a podobenstvom

Severania točia podľa vlastných pravidiel. Nesnažia sa prispôsobovať ratingu PG-13, nehrnú sa do happy-endu. Škandinávske postavy sú z pravidla neprístupné, komplexné, s nemalými charakterovými vadami. Ono (vo fínskom origináli Pahanhautoja) je typickým zástupcom chladného, podprahového prístupu. Spôsob, akým tvorcovia dali tunajšej látke komplexnosť, ako aj prílišná rezervovanosť je kameňom úrazu.

Dvanásťročná Tinja žije so svojou rodinou na fínskom predmestí. Idyla štvorčlennej famílie ako ju svetu skrz obrazovky prezentuje matka-influencerka je však iba tenkým závojom. Za ním sa skrýva nevera, zanedbávanie potomka, neistota a zmätenosť detskej duše, či ambivalencia v prežívaní. Práve to posledné je chrbticou snímky. Eskalácia dvoch protichodných osobností je centrom diania, ktoré musí nutne skončiť radikálnym klimaxom.

Scenár Ilju Rautsiho nie je najjednoduchšie hodnotiť. Na jednej strane ponúka viacero motívov na zamyslenie, na druhej ich sprevádza až prílišná laxnosť v definícii. Každý aspekt následne ostáva priveľmi otvorený interpretácii. Otázkou je, do akej miery to takto Rautsi zamýšľal a nakoľko ide o prostú tvorcovskú inkompetenciu.

Výklad hlavnej myšlienky môže byť mnohoraký: rodič sklamaný z nudného života prenáša svoju frustráciu na dieťa, to sa následne skrz domino efekt stáva viac a viac podobné onomu rodičovi. Podobenstvo uzlíčka skrývaných negatívnych pocitov (hnev, úzkosť, strach, zúfalstvo) zhmotnené ústredným tvorom, ktorý sa vyliahne z vajíčka. Zosobnenie psychologickej duality dcéry v rannej puberte, kedy sa ozývajú prvé výrazné hormonálne otrasy, na pôdoryse monster-hororu. Možností je veľa. Priveľa.

Nevyhranenosť je dvojsečná zbraň. Pozitívom je voľnosť pre náročnejšieho diváka pri skladaní jednotlivých súvislostí. Záver, k akému pozorný sledujúci môže dôjsť, nie je len jeden. Ak sa to s voľnosťou preženie, dopadne to zle rovnako ako prílišná doslovnosť. Ide o hodnotovo rovnocenné konce toho istého spektra.

Napriek zdanlivej existencialistickej hre á la Ingmar Bergman sa človek nevie zbaviť pocitu, že režisérka Hanna Bergholm nevie, čo točí. A to je sčasti pretože scenárista netuší, čo chce filmom povedať. Plno nejednoznačných náznakov bez akejkoľvek práce s nimi v zmysle profilovania a kompozície (čo je centrom a čo iba dotvára mozaiku) zvyčajne odhaľuje jednu z dvoch vecí. Prvou je kreativita na úkor koherencie (či už diania, charakterov alebo leitmotivu). Druhou absolútna neschopnosť tvorcov, ktorí sa boja povedať niečo konkrétnejšie pre prípad, že to nepodajú dostatočne kvalitne. Takto môžu akúkoľvek kritiku odbiť s tým, že daný jedinec „nepochopil myšlienku“.

Snímke okrem roztrieštenej psychológie zavadzajú aj triviálnejšie záležitosti. Siiri Solalinna v roli Tinji podáva dostatočný výkon. Jej peripetie s vyliahnutým čudom vám však za srdce nechytia. Je to tým, že charakter 12-ročnej gymnastky nie je podaný dostatočne pútavo.

Herci v Ono sú ako celok pomerne nepodstatní. Ich vzťahy sú iba kolieskami v súkolí, aj to podružnými. Bremeno naznačenej multifunkčnej psychologickej alegórie leží takmer výhradne na bedrách Tinji a vyliahnutého čuda.

Žiadny horor nečakajte. Ono je o niečom úplne inom. Občasná brutalita a krvavé úseky sú iba vedľajšími produktami ústredného motívu. Fínsky titul vsádza na dynamiku rodiny ovplyvnenej sociálnymi sieťami, vlastným sebaklamom a nevyhnutným vyústením psychicky nezdravého života. Akurát sa tvorcovia namiesto cesty vzťahovej drámy rozhodli kráčať osemprúdovou diaľnicou alegórie. Kvalita i zámer končia niekde na polceste za úspechom.

---