Žáner: dokumentárny
Minutáž: 72 minút
Krajina: Česko, Slovenská republika
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Erika Hníková
Scenár: Erika Hníková
Kamera: Jiří Strnad
Hudba: skupina Pocit, folklórny súbor Hámorčanka
Hrajú: Jozef Gajdoš (starosta Zemplínskych Hámrov), Dana Paseková (kultúrna referentka obce), Monika Maxová, Marie Maxová, Jančo Ogurčák, Anna Ogurčáková, Ján Ogurčák, Ďoďo Barna, Laci Holovač a ďalší obyvatelia Zemplínskych Hámrov
O snímke Nesvadbovo sa u nás hovorilo a písalo pomerne veľa. Režisérka Erika Hníková si totiž za miesto nakrúcania tohto komediálneho dokumentu vybrala malú východoslovenskú dedinku Zemplínske Hámre v okrese Snina. Miestny, možno tak trochu excentrický, starosta sa rozhodol zvrátiť nepriaznivý demografický vývoj obce, regiónu a možno v prípade úspechu svojim vzorom aj celého Slovenska.
Nastupujúcej demografickej kríze sa nikto takmer nevenuje a mnoho ľudí na dôležitých miestach ju dokonca vytrvalo ignoruje. Z tohto pohľadu dokumentárny film Nesvadbovo otvára zaujímavú a dôležitú tému. Sme svedkami experimentu, či skôr veľkej osobnej snahy starostu malej obce dať dokopy nezadaných tridsiatnikov z chotára i zo susedných dedín. Pripravuje pre nich spoločenský večierok, na ktorom by sa mali uvoľniť, zabaviť a bližšie zoznámiť. Kamera si však viac ako prípravy večierku všíma niekoľkých budúcich aktérov tejto udalosti. Po troške odhaľuje dôvody prečo ostali sami, prečo niektorí stále bývajú s rodičmi a podobne. Režisérka sa však nesnaží ísť do väčšej hĺbky a cielene pátrať po dôvodoch tochto stavu.
Vtipná, komediálna časť filmu, možno i nechcene, stojí na samotnom starostovi a nie je výsledkom špeciálnej snahy autorky. Starosta má svoje spôsoby ako dosiahnuť, čo si zaumienil a tie vyvolávajú v divákoch smiech. A to je práve ten rozdiel, ktorý odlišuje tento film od komédií. Ukázané udalosti a činy starostu (ako napríklad jeho prejavy v obecnom rozhlase) sú smiešne, nie vtipné. Ktovie do akej miery sme videli dennú realitu života v obci a na koľko to starosta na dokumentaristku a na nás divákov hral.
Najväčším problémom Nesvadbova je však v tom, že v nom načrtnutá téma nie je nijako rozvíjaná. Neponúka odpovede a riešenia. Ani sa o to nesnaží. Je to jednoduchý záznam reality. Objavuje sa v ňom niekoľko silných momentov, ktoré mohli byť podrobnejšie rozvíjané a výsledok by bol úplne iný. Autorkou však ostávajú nepovšímnuté, a tak je len na divákovi, čo si z toho vezme a ako to bude chápať. Ale i to mohol byť koniec-koncov zámer Eriky Hníkovej. Lenže potom mal byť film podstatne krajší a určený výhradne pre televíziu.
V kine sa aj pri dokumentárnom filme očakáva iná kvalita, väčšia prepracovanosť obsahu i formy. Autorka nespracovala tému podnetným spôsobom a Nesvadbovo neprináša ani posolstvo, či kritický pohľad. Počas filmu i tesne po ňom nebudete mať z neho pravdepodobne vyslovene zlý pocit, až následné zamýšlanie sa nad ním prináša iný pohľad. Od žánru dokumentárneho filmu máme väčšie očakávania.
Ak vás z filmu niečo zaujalo, určite si ho pozrite. Možno si z neho nič neodnesiete, ale aspoň sa zasmejete a uvidíte, čo sa to na tom našom malom Slovensku robí.
