Národní třída (2019). © ASFK

Medzi mojimi troma súrodencami je menší vekový odstup ako medzi mnou a najbližšie narodenou sestrou. Kým som stihol dospieť, odišli z domu a založili si vlastné rodiny. Vekovo najbližšia sestra odišla najďalej – do Nemecka.

Celá rodina sa odvtedy schádzala pokope vzácne, raz za niekoľko rokov. Pri jednej takej príležitosti sa debata počas spoločného obedu zvrtla na politiku, porovnávanie komunistického režimu so súčasnosťou. Naša Nemka vyzdvihovala súčasné možnosti. Pochopiteľne.

Sedel som oproti otcovi a mal dobrý výhľad na jeho rastúce rozčúlenie. Keď zo sestry vypadlo, že za komunizmu tu nebolo nič, vybuchol.
„Hej?! A čo sa tu postavilo za demokracie? Všetko, čo tu je, vybudovali komunisti!“

Debata či skôr hádka chvíľu pokračovala a zanikla v urazenom tichu. Otcovi nemalo zmysel odporovať. Iba sa viac rozčúlil.

Môj otec za socíku pracoval v priemysle a stavebníctve. Staval sídliská tam u nás na východnom Slovensku. Otec hlavného hrdinu Národní třídy s prezývkou Vandam (podľa herca Jean-Claude Van Dammea) staval okrajové pražské sídlisko. Vyrval ho z lesa a bažín. Čo majú ešte spoločné? Alkoholizmus. Vyvaľovanie sa na gauči. Pocit nadradenosti voči ženám všeobecne a vlastnej zvlášť.

Z pohľadu ekonomického rozvoja východu dvadsaťročie po Nežnej revolúcii dávalo skôr za pravdu starému ako sestre. Veď ani jej uplatnenie sa v Nemecku nehovorí nič dobré o domácich príležitostiach. Zľudovený Ficov výrok „na východe nič nie je“, ktorým paradoxne potvrdzoval jeho postoj, už môj chorý otec nevnímal. Asi by ho iba viac roztrpčil.

Vandamov otec umrel predčasne, ešte keď bol Vandam (Hynek Čermák) chlapec. Syn si do dospelosti preniesol zopár výchovných rád („buď tvrdý“ alebo „když něco posereš, dones jí kytku“) a trpkosti za oboch. Robí dvesto klikov denne, boxuje do vreca, večery trávi s kumpánmi v sídliskovej krčme Severka. Keď niekto podľa neho robí bordel – Vandamova definícia bordelu je veľmi pružná –, tak ho poučí o živote. Teda zmláti.

Štylizuje sa ako bojovník, pokračovateľ dávnych Germánov a Čechov, zbiera vojenskú literatúru a plány historických bitiek. „Mír je jen přestávka mezi dvěma válkami.“ Vandamove komentáre mimo obraz režisér Altrichter ťahá z rovnomennej knihy Jaroslava Rudiša. Napísal ju takmer celú vo forme monológov, je z čoho vyberať.

Národní třída (2019). © ASFK

Môže žiť v Prahe stovežatej, aj tak je uvažovaním a správaním buran. A pre kamarátov zo Severky je ešte národný hrdina. Lebo vraj vtedy v Novembri 89 na Národní třídě dal prvú ranu. (Nežná revolúcia začala ako protest proti krvavému potlačeniu pokojnej študentskej manifestácie.)

Akoby zo skromnosti zakaždým odbije reči o národnom hrdinovi a zvedavé otázky, ako to bolo. Sústreďuje sa na výčapníčku Lucku (Kateřina Janečková), iba pri nej mäkne. Lucka má problémy s dlhmi, na miesto, kde krčma stojí, je už vypracovaná developerská štúdia. Nákupné centrum, kancelárie, nové byty, hotová vec. Vandam to tak nenechá, sľubuje jej pomoc. Ako chce zohnať milión?

Prestrihy do detstva pomáhajú osvetľovať hrdinovo pozadie, faktory, ktoré dostal do vienka. Vzťah k Lucke ho robí sympatickejším a osvetľuje, čo v ten osudný deň na Národní vlastne robil a ako sa odtiaľ prepracoval do svojho súčasného postavenia. Keď však Lucka prijme pozvanie k nemu domov, sídlisková romantika sa rýchlo zmení na frašku a noc končí hádkou.

Napriek tomu si Vandam vezme do hlavy, že sú frajeri. Ako baran sa vrhá do akcie na pomoc krásnej krčmárke proti intrigám rafinovaného developera, lebo problémy zvykne riešiť bezprostredne, činom. Alebo skôr ako diviak, ktorý sa potuluje v úvode na sídlisku a štamgasti naňho usporiadajú poľovačku. Je Vandam takisto druhom, ktorý treba v civilizovanej spoločnosti vykántriť alebo vyhnať do lesov? Alebo je zviera znamením, že divočina si berie ľudské sídlisko späť?

Pripomínam, že rytierska „pomoc krásnej krčmárke“ je Vandamovo vnímanie situácie. Lucka ho o ňu nežiada, neskôr ju výslovne odmieta. Vandam počuje, čo chce. A vyrába iba väčšie problémy. Zo začiatku má násilie v príbehu hlavne komickú funkciu (Vandamova bitka s potetovaným skinhedom alebo s Brňákom na výlete v Prahe). Vo vrcholných scénach sa už na brutalite nedá smiať.

Vyzerá to tak, že Vandam stojí neomylne na nesprávnej strane barikády, zastávajúc vývojovo prekonané, atavistické, neliberálne hodnoty. Dá sa ľahko odsúdiť, a pokiaľ by svoje argumenty nesypal kadenciou samopalu vzor 58, dalo by sa s ním aj polemizovať. No kým sídlisko obývajú spolu s Vandamom ďalší bežní, cítiaci ľudia, úspešní predstavitelia nového sveta ako jeho brat alebo mladý developer pôsobia ako stroje na zarábanie peňazí.

Národní třída (2019). © ASFK

Epizódna postava komunálneho politika Vopičku dokazuje, že vrchnosť ľudí ako Vandam iba využíva. Vopičkov obraz na billboardoch sľubujúcich, že bude dobre, je všade. Naživo Vopička nemá čas počúvať, aké problémy trápia pracujúcu spodinu v jeho mestskej časti. Nepotrebuje k nim mať blízko, stačí ich objať okolo pliec na fotografiu do kampane. Potom nech rýchlo uhnú z cesty.

Sociálno-kritický rozmer by vynikol viac, keby sa Štěpán Altrichter sústredil menej na zábavu a popkultúru. V soundtracku nabitom rockovými pesničkami občas zanikajú myšlienky. Vandamov parťák Psycho, ktorý sa v predlohe nevyskytuje, predstavuje až príliš prvoplánový terč vtipov, stereotypné zosobnenie mladej generácie zblbnutej smartfónmi a drogami.

Obraz mohol byť plastickejší, ale kontúry dosahujú skratkovitú satirickú presnosť. Hodnotový zmätok nasraných bielych pomstiteľov stojí ruka v ruke s vyprázdnenosťou kapitalistických dravcov. Do slovenských pomerov netreba zložito prekladať.