Mastičkár
Chirurgove nové šaty

Tadeusz Dołęga-Mostowicz napísal jeden z najznámejších poľských románov s názvom Mastičkár pred takmer 100 rokmi. Obľúbené literárne dielo malo od začiatku veľký potenciál na filmové spracovanie, počnúc faktom, že Mostowicz prerobil zavrhnutý filmový scenár do románovej podoby, v ktorej ju čitatelia poznajú teraz. V roku 1937 uzrela svetlo sveta prvá adaptácia spomínanej knižnej predlohy, ktorá však veľa slávy. Druhý pokus, tentokrát už remake pôvodnej filmovej verzie, v rukách Jerzyho Hoffmana z roku 1981 dodnes udržuje stály fanklub skalopevných nadšencov presladených príbehov so šťastným koncom. Na tom nie je nič zlé (dúfam…). Po rokoch pokoja bez nového Mastičkára, sa práve Netflix a neprekvapivo ďalší poľský režisér Michał Gazda rozhodli o znovuuvedenie pohnutlivého príbehu.

Ťažko odhadnúť cieľovú skupinu, pre ktorú bol druhý remake v poradí pôvodne zamýšľaný, no mám pocit, že sa k nemu opätovne vracia staršia veková kategória, ktorá na Mastičkára „jednotku“ nedá dopustiť. Hneď na začiatok musím dodať, že je na škodu tvorcovo rozhodnutie príbeh neaktualizovať. Nemyslím tým nutne zmenu bradatého dedinského liečiteľa na kaviarenského hipstera, ale osobne preferujem, keď adaptácie či remaky odchádzajú žiť vlastným životom a tvorivejšie interpretujú svoje predlohy. Alibisticky by sa na mňa mohli teraz osočiť fanúšikovia či samotní tvorcovia s argumentom, že plánovane chceli ostať čo najvernejší knižnej predlohe a učiniť iba minimálne zmeny oproti predošlým filmovým verziám. Avšak stačí azda iba dokonalejšia kvalita po technickej stránke na totožný úspech, aký získal Hoffmanov počin v osemdesiatkach?

Žiaľ, aj napriek naozaj kvalitne odvedenej práci kameramana Tomasza Augustyneka, nedokážem vnímať poľskú novinku inak než ako čistý priemer v európskom meradle. Herecké výkony jednoznačne nemožno označiť za amatérske, solídny výkon hlavnej postavy v úlohe Leszeka Lichotu či mladá a talentovaná Maria Kowalska hrajúca rovnomennú postavu ostávajú chtiac – nechtiac v tieni herca menom Jerzy Bińczycki a ikonickej Anny Dymna, ktorí oslovili nielen poľských divákov svojou hereckou oddanosťou ich postavám a vzájomnému vzťahu, na základe ktorého vznikol ústredný emotívny motív snímky.

Na časovom rozmedzí vyše dvoch hodín sledujeme život uznávaného chirurga, ktorý zo dňa na deň prichádza o všetko. Doslova. Opúšťa ho celá rodina, rovnako tak aj jeho pamäť. Stáva sa z neho pustovník, ktorý celý život hľadá svoj domov. Pre príbeh nie je relevantné nájsť hlavnej postave stále fyzické obydlie, skôr ide o pátranie po domove ľudskej duše, stratenej pamäti. K nastoleniu vnútorného pokoja hlavnej postavy vo filme mu dopomôže sám osud viac ako kedykoľvek predtým…

Problém, ktorý s týmto filmom mám, korení už vlastne v jeho predchodcoch, resp. samotnej predlohe. Mostowicz knihu absolútne očistil od prípadných nejasností, otvorených koncov či možných zvratov. Aj v najnovšom filme je dej naozaj predvídateľný, postavy sú šablónovito podelené na kladné a záporné, všetko pomaly plynie k vopred pripravovanému happyendu.

Tretia filmová verzia Mastičkára uverejnená na Netflixe môže k sebe potenciálne pritiahnuť aj mladšiu vekovú kategóriu, ktorá nemusí byť oboznámená s knižnou predlohou či predošlým spracovaním od Hoffmana, avšak je otázne či ich dokáže zaujať. Mňa aj napriek nevinne čistému príbehu s pozitívnou atmosférou výraznejšie neoslovila.

---