Magic Mike XXL

Toto je film, ktorý budú mnohí zatracovať a ešte viac ľudí sa možno bude báť priznať, že sa im v nejakej rovine páčil. Stopercentne ženské obsadenie sály kina prezrádza, že chlapi ho vopred bez váhania zavrhli. To je škoda, lebo film má čo ponúknuť mužom rovnako ako ženám, hoci, pravda, striptízové scény budú obe pohlavia nevyhnutne od seba názorovo rozdeľovať. Taký Flashdance či iné snímky explicitne zobrazujúce ženskú sexualitu sa v obdobným apriórnym odsúdením polovice publika potýkať nemuseli. Taká sme moderná globálna dedina.

Popravde, nemyslím si, že Magic Mike je kvôli svojej téme zlým filmom, k vyslovene dobrému mu však tiež niečo chýba. Na jednej stráne stojí dynamika v mužstvom ansámbli, ktorá je omnoho reálnejšia než v hedonistickej štvanici Vo štvorici po opici, taktiež je omnoho priateľskejšia a hlbšie zakorenená než v akčných The Expendables. Príbeh nemá jasnú líniu ani štandardnú štruktúru, ide len o akýsi kondenzovaný výsek z reality istého fachu, ktorý sa snaží pôsobiť nenútene a ani prezentované myšlienky si nenárokujú na univerzálnu platnosť. Réžia (Gregory Jacobs), kamera a strih (Steven Soderbergh) podčiarkujú civilný ráz filmu, ktorému sa darí (niekedy viac, inokedy menej) uzemniť prvoplánovo pôsobiacu fyzickú atraktivitu tých kôpok svalov, takže keď sa rozprávajú o budúcnosti, svojich ambíciách a problémoch, viete im to uveriť.

Na druhej strane, nejde o generačnú, ani o spoločenskú či triednu výpoveď – ide len o fragment zo sveta, o ktorom sa vie málo a ktorého autenticitu nevieme posúdiť. Ak by Magic Mike 2 bol niečím viac, než len filmom o striptéroch – ale, kto to vie posúdiť? – mal by svojou formou i stvárnením v časoch filmovej postmoderny veľké predpoklady zkultovieť. Ide totiž väčšinu času o dobré B-éčko, ktoré sa snaží ponúknuť istú výpoveď: o vzťahoch, o biznise, o živote a o službe, ktorú sprostredkúvajú títo „mužskí zabávači“. Film nás presviedča, že nejde len o stúpajúci adrenalín a vzrušené pohľady na vygumovaných svalovcov, ale o zážitok, pravý „entertainment“ so štipkou nežnej psychoterapie, ktorú potrebujú všetky tie zakríknuté, ohrdnuté, zatrpknuté či tie devy, ktoré sa cítia byť skrz-naskrz obyčajné a nezaujímavé. „Všetky ste kráľovné,“ prihovára sa davu jačiacich a pískajúcich žien medzi „choreografiami“ charizmatickým sexi hlasom Jada Pinkett Smithová v úlohe samozvanej filozofky sexu.

Najsympatickejšia je na filme nadsádzka, prítomná takmer vždy. Pamätná pre mňa zostane scéna, v ktorej herec Joe Manganiello neisto a trochu groteskne nakúka spoza oponu, sleduje vystúpenie skupiny, ktorá na veľkej strip-šou vystupuje pre nimi. Pení pri pohľade na lacnú a odfláknutú striptérsku „adaptáciu“ Twilight-u, chvíľu sa dokonca aj rozčertene a s úprimným pohŕdaním ponosuje nad klesajúcou kultúrou brandže (akoby predvídal slová konzervatívnejších filmových recenzentov na adresu tohto filmu) a nad tým, že ženské skrátka ako Pavlovove psi začnú ochkať, vzdychať a rozhadzovať peniaze na čokoľvek upírske či vlkolačie. A toto s vážnou tvárou vložia do úst hercovi, ktorý mal roky v popise práce hrať živočíšnou energiou prekypujúceho vlkolaka v seriáli True Blood (Pravá krv, 2008 – 2014). Okrem humoru sa mi pozdáva i to, že to tvorcovia s romantickou líniou nesilili, vďaka čomu vyniká onen pokus vypovedať čosi hlbšie o ľuďoch, a to nie je v letných rom-komoch a blockbusteroch zvykom.

Napriek pozitívam treba povedať, že sledovať Magic Mike 2 je ako vydať sa na výlet do krajiny zázrakov; angličtina má na to pekné príslovie, je to skrátka „to good to be true.“ Ak by som patrila medzi tých, ktorí nereálne nafukujú silu médií, už by som vás – milé devy, ženy, slečny a ojedinelý pánko – vystríhala, aby ste sa v tej fantázii nestratili. Až tak mocný však žiaden film nie je, no nastaviť ženské túžby nerealisticky vysoko, to by títo rozumne znejúci, citliví, sliční a fajnovo stavaní chlapi zvládnuť mohli. Pome ale späť do reality.

Ako žene mi na snímke najviac prekáža – držte si klobúky! – dlhý a postupne erotickou šou gradovaný záver. To, že sa svalnáči chystajú na „strip-con“ síce viete od začiatku, no ani to vás nepripraví na asi dvadsaťminútové vyzliekacie finále, ktoré tancuje na hrane balastu a úpornej snahy vdýchnuť život všetkým tým pekným a hĺbavým myšlienkam o poslaní mužského striptízu. Snaží sa, veru, režisér; posnažil sa i scenárista a osamotených ich v tom zápolení nenechali ani herci. No keď sa dlhé, predlhé minúty pozeráte na fingované sexuálne pózy, na jačiaci dav žien, na prostoduché sexuálne metafory, na zapýrené tváre diváčok a ďalšie sexuálne pózy, akákoľvek zhovievavosť voči filmu vás prejde. Nech je toto predstavenie akokoľvek hravé, štylizované a sebaironizujúce, na všetko to dobré, čo sa filmu podarilo vybudovať, zabudnete. Zostane len sledovanie, holé a prázdne. A po ňom? Nič, žiadne vyslobodenie zo seba samého, ani očista, katarzia.

---