Lady Macbeth, 2016 © CinemArt SK Lady Macbeth, 2016 © CinemArt SK

Britská dráma Lady Macbeth, zasadená do druhej polovice 19. storočia, je celovečernou režijnou prvotinou Williama Oldroyda. Jeho meno vo filmovom svete rýchlo získalo cveng. Tento debut sa právom radí medzi to najzaujímavejšie, čo prišlo vlani do kín.

Inšpirovaný je novelou ruského spisovateľa Nikolaja Leskova Ledi Makbet Mcenskogo ujezda (Lady Macbeth z Mtsenska), ktorú skladateľ Dmitrij Šostakovič v 30. rokoch 20. storočia prepracoval na operu.

Do britských reálií ju prepísala Alice Birch, ktorej krátky scenáristický životopis nehovorí o jej skúsenostiach takmer nič. Ako čerstvá tridsiatnička je totiž už úspešnou autorkou viacerých divadelných hier. Svoje skúsenosti pretavila do sebavedomého scenára, v ktorom nepadne ani jedno slovo nazvyš.

Príbeh sa venuje mladej Katherine, ktorú spoznávame v momente, keď vstupuje do manželstva. To nikdy nebude naplnené ani len porozumením, nieto ešte vzájomnou náklonnosťou. Pán domu, Katherinin švagor, ju synovi zadovážil aj s kusom neúrodnej pôdy, aby mu porodila vnuka. To je úloha viac-menej nemožná, keďže s ňou manžel nespáva.

Lady Macbeth, 2016 © CinemArt SK

Uväznená je v prázdnom manželstve aj v rodinnom sídle, z ktorého nemá dovolené odísť. Keď sa manžel na čas vytratí a švagor odchádza za povinnosťami, konečne môže aspoň chvíľu žiť voľne. Popri tom spoznáva mužov, ktorí pracujú na statku, a medzi nimi aj Sebastiana, ktorý sa stáva jej milencom a jedinou vášňou. Preňho – či skôr pre svoje šťastie s ním – je ochotná prekročiť všetky hranice.

Katherine spočiatku vzbudzuje sympatie, pôsobí ako žena nezvyčajne silnej povahy schopná vysporiadať sa s akoukoľvek nepriazňou osudu. Keď však konečne pocíti šťastie, jej sila sa premieňa na odhodlanie nevzdať sa ho za každú cenu. V skvelom podaní Florence Pugh sa však na Katherine nič nemení: je tou istou ženou, ktorú manžel odmieta a ktorá ticho trpí, aj tou, ktorá neváha zabíjať.

Vynikajúcemu portrétu Katherine pomáha formálna stránka filmu. V často nehybných, precízne komponovaných a dlhých záberoch je naplno využitá mizanscéna a práca hercov. Túto precíznosť si režisér William Oldroyd preniesol taktiež z divadelných dosiek.

Bez štandardných prestrihov a hudobného sprievodu, ktorý by príbeh emotívne podfarboval, je filmová reč strohá. Nepripúšťa, aby sa divák zahĺbil do niektorej z postáv. To so sebou prináša osobitný problém – ak divák nie je do príbehu zaangažovaný, nedokáže ho prežiť tak silno, ako by možno chcel pri večernom filmovom odpočinku.

Lady Macbeth, 2016 © CinemArt SK

Na druhej strane, vďaka tomu dráma ponecháva veľa priestoru na premýšľanie, vťahuje diváka skôr svojou vážnosťou. Ukazuje mu, že pod pokojným povrchom sa môžu odohrať nepredstaviteľné zverstvá.

Napokon, aké filmy pretrvajú vo vašom vedomí? Tie, ktoré vás v kinosále krátkodobo naplnia emóciami alebo tie, nad ktorými musíte premýšľať aj s odstupom času? U mňa sú to tie druhé, takže hoci Lady Macbeth nemá taký emocionálny ťah a režijný prístup pôsobí odťažito, jej príbeh so mnou zostáva. Ako pokojná spomienka na šialenstvo.

Dráma má za sebou slušný festivalový okruh a na odovzdávaní cien British Independent Film Awards premenila štyri zo štrnástich nominácií – za najlepší scenár, kameru, dizajn kostýmov a pre Florence Pugh aj za najlepšiu herečku. Nominovaná je aj na dve ceny BAFTA v kategórii pre najlepší britský film roka a v kategórii debutujúcich režisérov.

Nejde pritom o veľkorozpočtovú produkciu s masívnou reklamou. Rozpočet 350 000 libier dokazuje, ako veľa muziky sa dá zahrať aj za málo peňazí. Hlavne, ak má režisér o filme jasnú predstavu a nechce to skrátka uhrať na konvenciách či efektoch.