Corsage © 2022 Aerofilms.cz
Rakúsko-Uhorská cisárovná Alžbeta Bavorská, známejšia pod prezývkou Sissi, sa v kinematografii objavuje skutočne často. Iba pred dvoma rokmi sme dostali seriál o živote kontroverznej panovníčky a už je tu ďalšie spracovanie. Na život najdlhšie vládnucej prvej dámy Rakúsko-Uhorskej monarchie si posvietila režisérka a scenáristka Marie Kreutzer.
Rakúsky Korzet sa odohráva v rozmedzí rokov 1877 a 1878. V tejto dobe sa ľudom milovaná a mužmi adorovaná Sissi dožíva okrúhlych 40 rokov. Je biologicky dané, že ženy dospievajú skôr ako muži, no i skôr strácajú fyzickú krásu. A strata mladistvej vizáže je Alžbetiným najväčším strachom. Hoci sa nachádza na poste manželky hlavy mocnej ríše, ide o pro-forma status. Samotný František Jozef jej vysvetlí, že jej pozícia je reprezentovať vznešenosť cisárskej rodiny pred očami ľudu – nič viac.
Kreutzer nahliada na Sissi prizmou zbytočného človeka, ženy bez cieľa, bez možností vykonať niečo významné. Postavenie idolu a symbolu pôvabu, aké si u bežných smrteľníkov drží je tak tým jediným cenným, čo kedy poznala. To platí i keď zohľadníme prítomnosť jej detí. Ani ich náklonnosť a starosti o matku nevlejú panovníčke elán do žíl.
Po stránke práce s postavami najviac oceňujem nejednoznačnosť, s akou je hlavný charakter vykreslený. Scenár Alžbetu Bavorskú ani omylom neidealizuje. Síce poukazuje na šovinistické a genderové okolnosti danej doby, ktoré z nej robia väzňa v zlatej klietke, avšak do kontrastu stavia jej neduhy a temné stránky.
Bohužiaľ, film nedotiahne zaujímavo načrtnuté psyché Sissi do víťazného konca. Tvorcovia sa rozhodli stavať Korzet na bedrách ústrednej (anti)hrdinky, jej svet však nemá dostatočnú hĺbku. Vedľajšie postavy sú len prostými prihrávajúcimi a iba minimum z nich má akú-takú identitu. Dialógy sú miestami pútavé a niektoré repliky naozaj dobré. Ibaže slovná vata a ploché deklamácie „do neznáma“ prevládajú.
Stále by sme hovorili o dobrom kúsku, ak by si Kreutzer a spol. aspoň ustrážili „šedivosť“ samotnej cisárovnej. Tri štvrtiny času umne zobrazujú jej sebeckosť, narcizmus a detinskosť, aby to v závere celé narýchlo preškrtali. Posledných asi 20 minút je sklamaním. Scenárista horúcou ihlou našije na lahodne mnohostrannú osobnosť vynútené feministické záplaty.
Delikátne podtóny asymetrického vzťahu ženy a muža v spoločnosti sa v diele nachádzajú aj predtým, avšak sú umne využité ako pozadie. O toto pozadie sa potom opierajú tvorcovia pri práci s postavami. Otvorený a viac priamy feminizmus by nevadil, ak by bol konzistentný so zvyškom snímky alebo plynulo a uveriteľne vychádzal z dovtedajšieho deja. Lenže toto nie je ten prípad. Záverečná scéna už takmer ani nemohla na diváka hlasnejšie kričať „emancipácia“. K dokonalej gýčovosti chýbala iba modrá pančucha niekde na okraji záberu.
Ku kvalitám ešte prispieva presvedčivý a minimalistický výkon Vicky Krieps ako aj na pohľad príjemné kulisy strednej Európy druhej polovice 19. storočia. Výprava nie je ktovieako majestátna, no tých pár scén z malých hostín a maďarských lesov a lúk poteší. Čo naopak nepoteší, je nevhodne zvolená hudba. Hlavným motívom sú rôzne anglické popové balady, ktoré sa k dobovke absolútne nehodia. A to ako štýlom, tak jazykom. Lepšie by tu pasovala francúzština a taliančina a s vnútorným prežívaním protagonistky by zase viac korešpondovala maďarčina.
Summa summarum je Korzet neurážajúcou a ambicióznou štúdiou historickej figúry. Kým hlavnej herečke a remeslu sa nedá skoro nič vyčítať, scenár a práca s postavami nemalú umeleckú výzvu neustoja. Korzet ostáva rozkročený medzi feministickou agitkou a chladnou psychoanalýzou. Odporúčam iba milovníkom kostýmových drám.
