Originálny názov: Cave of forgotten dreams
Žáner:dokumentárno-historický film
Minutáž: 90 minút
Krajina: Kanada, USA, Nemecko, Francúzsko
Rok: 2010
Prístupnosť: MP
Réžia: Werner Herzog
Scenár: Werner Herzog
Kamera: Peter Zeitlinger
Väčšinu čarbaníc na verejných plochách vnímame ľahostajne, podobne ako reklamy. Kto by sa dnes ešte rozčuľoval nad graffiti, ak opomeniem železničiarov a pamiatkárov? A ani pamiatkári sa nedívajú na všetky nástenné čarbanice rovnako: ich cenu a význam merajú vekom. Tridsaťtisícročné čarbanice niekde v zasypanej jaskyni sú až také cenné, že francúzska vláda zasadí do skaly pancierové dvere s elektronickým zámkom, aby si ich nedajbože niekto neobkreslil.Prezervácia kultúrneho bohatstva je, samozrejme, vcelku chvályhodná aktivita a bolo by nemiestne francúzskych predstaviteľov za ňu kritizovať. Jaskyňa Chauvet, objavená v roku 1994, je prístupná len úzkemu tímu vedcov, ktorých výsledky sú aj pri relatívne krátkom čase výskumu pozoruhodné: za všetky stačí uviesť namáhavo podrobný počítačový model interiérov. Nielenže vyzerá famózne sám osebe, určite poslúži aj ako bohatý zdroj dát pre ďalší výskum.Okrem vedcov získal do jaskyne obmedzený prístup aj Werner Herzog a výsledkom jeho „pobytu“ je dokument, nakrútený – v duchu módnych megatrendov – 3D technológiou. Toto rozhodnutie ťažko považovať za zásadné alebo esenciálne, keď hlavným predmetom pozornosti sú statické kresby a najviac akcie vykonáva prešedivelý paleontológ pri pokuse demonštrovať Herzogovi hod pravekým oštepom. 3D čiastočne ospravedlňuje nadmieru uvoľnená kamera. Režisér sa ňou podľa vlastných vyjadrení snaží aspoň zdanlivo animovať obrysy zvieracích tiel, zachytené kromaňoncami v rôznych fázach pohybu (a na podklade, vďaka ktorému pripomínajú občas skôr reliéfy než fresky). Tento efekt by najjednoduchšie dosiahol kmitajúcim osvetlením z fakle, ale na otvorený oheň (dym) v prísnych bezpečnostných podmienkach zrejme nemohol ani pomyslieť.
Tak či onak, dokument spokojne funguje aj v dvojrozmernom prevedení. Zábery podmorského života, ehm pardon, prehistorických dokladov ľudskej a zvieracej prítomnosti, v spojení s bizarnou krásou kvapľových útvarov, sa nesú v poctivej dokumentaristickej tradícii. Čo film odlišuje od podobne zameraných produkcií kanála Discovery, je Herzogov osobný vklad. Jeho autorský komentár vyniká rozkošným prízvukom a kvázi-filozofickými ponormi, napríklad keď charakterizuje kresby ako proto-kino, v súlade s animačnou technikou ich snímania. Veľmi svojsky využíva aj interview s odborníkmi, angažovanými vo výskume jaskyne. Vedci z rozhovorov nevychádzajú iba ako naslovovzatí odborníci, ale vďaka Herzogovmu časovaniu a typu otázok nahliadneme (aspoň kútikom) aj na ich osobné pohnútky a mánie.
Či je tento prístup pridanou hodnotou alebo zbytočným rozptýlením informačného potenciálu, musíte už posúdiť sami. Nech sa však Herzogov spôsob vedenia rozhovoru javí akokoľvek kľukatý, teda nesústredený, neverím, že svojich respondentov a ich prácu znevažuje. Navyše, nebudem predsa renomovanému režisérovi vyčítať osobnosť (ako by som ju nevyčítal ani vedcovi). Ak existuje vo filme pasáž, v ktorej ju mohol radšej potlačiť, je to samý záver. Herzog tu – pre mňa neodôvodnene – necháva priestor svojej úchylke v plazoch a hmlistým obavám environmentálneho charakteru. Nerád sa rozpisujem o tom, ako filmy končia, ale záver Jaskyne zabudnutých snov akoby patril do úplne inej snímky (nie nevyhnutne zlej, dodávam).Ak si odmyslíte záver, absolútna väčšina dokumentu ukazuje a vysvetľuje unikátne prastaré jaskynné čarbanice a fosílie v exkluzívnom horskom prostredí, vec, akú žiadny bežný smrteľník zrejme nebude môcť nikdy vidieť na vlastné oči. Takže zážitok zaručený.
