Invalid
Komédia bez pocitu zdieľanej trápnosti

Je to taký obyčajný film – komédia. Naozaj komédia, čo znamená, že ľudia sa spontánne smiali na miestach, kde sa majú smiať, na veciach, čo sú síce poriadne pritiahnuté za vlasy, avšak v jadre sa im dá veriť, keďže nie sú dôsledkom nejakej umelej bizarnej konštrukcie, ale vyplývajú z deja.

Príbeh Invalida je vymedzený deväťdesiatkami a akoby aj z deväťdesiatok pochádzal. Poetikou možno kde-tu odkazuje k Tarantinovi, inde zase ku Kusturicovi, ale to len tak povrchne, aby ste si vedeli urobiť aspoň nejakú predstavu.

Laco (Gregor Hološka), hlavný hrdina, je možno rovný chlap, čo dokáže všetko opraviť, ale inak nerváčisko a malý slovenský človek so všetkými cnosťami i hendikepmi; antihrdina, ak by nebol láskavou karikatúrou národného stereotypu. Podobne jeho kamarát z donútenia Gabo (Zdeněk Godla), dobrácky Róm, ktorému je však bližšie, keď mu hovoria cigáň, lebo na to je tak akosi zvyknutý a aspoň vie, čo čakať. No a títo dvaja si vo filme zmerajú sily s lokálnymi deväťdesiatkovými mafiánmi – takým akoby skoro gangom, čo sa skúša legalizovať prienikom do politiky, ale znova malej, komunálnej, mestskej. Karty sú rozdané, príbeh je vyrozprávaný v retrospektíve, takže dej sa vlastne rekonštruuje na základe Gabových výpovedí na policajnej stanici, a kto by čakal nejakú sofistikovanú satiru, asi by odišiel sklamaný.

Invalid síce má presah, ale možno ho čítať naozaj iba ako sled viac či menej vtipných historiek pospájaných autenticky znejúcimi dialógmi, ktorým celkom pochopiteľne dominujú vulgarizmy. Tak sa totiž v civile rozprávame. Nie všetci a nie nevyhnutne, skutočnosť nie je hiphopový text, ale v jadre platí, že tak to tu funguje.

A to ma asi na Invalidovi bavilo najviac, jeho spontánna, autentická a, nemôžem si pomôcť, pozitívna pravdivosť. Invalid totiž nemoralizuje, ale čudesným spôsobom pôsobí zmierlivo, zlo v ňom nie je to veľké metafyzické zlo, ale skôr zlo malé, hlúpe a banálne, zlo, nad ktoré sa dokážeme povzniesť. Dobrí vyhrajú, zlí sú na hlavu porazení, netreba sa príliš vytáčať, je lepšie si zaspievať.

Invalid je ľahký a priamočiary film a je taký preto, že je nakrútený s nesmiernou suverenitou a v slovenských filmoch nie tak často viditeľnou remeselnou bravúrou. Jeho základom je samozrejme scenár, nijako zvlášť komplikovaný, ani originálny či autorsky výrazný, ale zovretý jasným dramatickým oblúkom, ktorý definuje tempo rozprávania a aj jednoznačné smerovania k vopred naznačenej pointe. Skutočný zmysel mu však dáva až veľmi presný kasting, ktorému síce prirodzene dominujú Gregor Hološka a Zdeněk Gogla, svoje si však naozaj odohrajú v dramatickom slova zmysle aj Daniel Fišer, Ivo Gogál, či Helena Krajčiová. Objavia sa v podstatne civilnejších, avšak stále viac či menej karikovaných postavách, ktoré však – a to je náramne dôležité – nie sú vyslovenými karikatúrami.

A potom tu máme záporákov, a tí sú rovnako presvedčiví, pričom platí, že minimálne Sáva Popovič si svojho gaunera užíva tak presvedčivo, že si film kradne pre seba. Teda nie, nekradne, ale kradol by, ak by ho tam bolo viac a to, že nie je, je signál, že režisér Jonáš Karásek vedel mimoriadne dobre, čo robí.

A vôbec, Invalid je film, o ktorom by sa toho dalo napísať podstatne viac, avšak netreba, lebo všetko to viac, čo v ňom je, si divák alebo sám všimne v kine, alebo nevšimne. Podľa toho, ako veľmi prijme tú hru a ako sa bude baviť. Je naozaj na čom. Dobré komédie sa väčšinou dajú poznať podľa toho, že ľudia sa v kine smejú, čo sa tu dialo. Iné to je s dobrými filmami, tam už to také jednoznačné nie je. Zdeněk Troška by o tom vedel rozprávať. Invalid je však na naše veľké šťastie nielen dobrá komédia, ale aj dobrý film. Výborný, možno lepší, ako je komédiou.

---