Originálny názov: The Help
Žáner:dráma
Minutáž: 146 minút
Krajina: USA, Spojené arabské emiráty
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Tate Taylor
Scenár: Tate Taylor, Kathryn Stockett
Kamera: Stephen Goldblatt
Hudba: Thomas Newman
Hrajú: Emma Stone, Bryce Dallas Howard, Jessica Chastain, Mary Steenburgen, Mike Vogel, Allison Janney, Viola Davis, Sissy Spacek, Chris Lowell, Anna Camp a ďalší
Farba citov je dráma nakrútená podľa stále čerstvej literárnej prvotiny Kathlyn Stockettovej. Knihu, ktorú písala dlhých päť rokov, odmietlo až 60 literárnych agentov. Keď sa napokon dostala na pulty predajní, takmer okamžite dobila prominentný rebríček bestsellerov podľa denníka New York Times a udržala sa v ňom skoro dva roky. Kým sa z knihy za pár týždňov stal hit, filmové práva už pevne držal v rukách Tate Taylor, autorkin dlhoročný známy, ktorý sa doposiaľ živil viac ako herec, než režisér. Tu sa súkromné konexie ešte nekončia. Tate film prepracoval na filmový scenár v byte, ktorý zdieľal s Octaviou Spencerovou, ktorá si zahrala postavu Minnie nielen vo filme, ale svoj hlas jej prepožičala najprv v audioknihe. Aj takto sa môže zrodiť hollywoodsky zázrak. S nadhľadom by sme mohli tvrdiť, že s neustálym dohľadom Chrisa Columbusa nad málo skúseným režisérom to zle jednoducho dopadnúť nemohlo. Lenže kvalitné remeslo vyplnil srdečnosťou práve Tate svojim veľmi osobným vzťahom k predlohe a vierou, ktorú do projektu vkladal už od počiatku.
Farba citov sa začína príchodom vzdelanej ašpirujúcej autorky Skeeter Phelanovej (Emma Stone) do rodného mesta v štáte Mississipi, aby tu v miestnych novinách získala skúsenosti. Keď jej pridelia stĺpček, v ktorom má čitateľkám rozdávať rady o praktických domácich prácach, neohrdne ním, hoci o tom nevie ani mäkké f. Pomoc so stĺpčekom nájde u ochotnej slúžky Aibileen (Viola Davis), ktorá pracuje pre jej kamarátku z detstva. Tu začína čoraz viac vnímať nespravodlivé a často krát neľudské správanie, ktorým sú čierne slúžky častované v službe u bielych rodín. Skeeter tak nájde výborný námet pre knihu, musí však presvedčiť Aibeleen a aj ďalšie čierne slúžky, aby s ňou otvorene hovorili o svojich skúsenostiach a to je viac ako náročné, ale v tom čase dokonca aj protizákonné.
Film pranieruje starý spoločenský poriadok, ktorého sa bohatí južanskí belosi ešte začiatkom šesťdesiatych rokov držali zubami nechtami. Repertoárom krívd páchaných na černošskej menšine trefne pomenúva ľudské slabosti. Rozprávačom príbehu je navonok mladá Skeeter, ale jeho ťahúňmi sú dve herečky obsadené do úloh slúžok. Ide o Violu Davisovú, ktorej mlčanlivá a pokorná Aibeleen napriek všetkému dokáže v sebe vždy nájsť aspoň kúsok pochopenia pre svojich zamestnávateľov. Druhou je Octavia Spencerová, ktorá stvárnila temperamentnú a zásadovú Minnie, ktorej kuchárske umenie je vychýrené v celom meste. (A že vie upiecť naozaj všetko, o tom sa presvedčíte sami.) Právom si nedávno z udeľovania Zlatých glóbusov odniesla ocenenie za najlepší ženský výkon vo vedľajšej úlohe. Obe herečky, spolu aj s predstaviteľnou Minnienej zamestnávateľky, Jessicou Chastain, o ktorej sa hovorí ako o objave sezóny, sú nominované na prestížnu cenu Americkej akadémie.
Napriek všetkým kvalitám filmu, keď omamný opar dojmov a emócií opadne, odhalená zostane kostra čiernobielej stereotypizácie, ktorá nijako nemenuje dôvody, prečo práve ženy sú nástrojom toľkého zla a prečo sa z mužov stáva ľahostajná a zbabelá zberba. Pravdou je, že napriek silnému morálnemu apelu (a možno čiastočne i vďaka nemu) film nenabáda k hlbšiemu zamysleniu nad motiváciami postáv. Všetko zlé, zdá sa, škatuľkuje ako nepodmienený iracionálny strach, vedomú a zbabelú slepotu alebo bohapustú hlúposť. Film teda hodnoverne zobrazuje ťažké a konfliktné postavenie slúžok a bezvýchodiskovosť ich situácie a toto samo o sebe je veľmi srdečným a dojemným príbeh, ale filmu chýba hlbšia analýza neduhov spoločnosti ako celku, lebo tých sa príbeh dotkol iba letmo. Pomenúva iba príznaky, ale nie chorobu samotnú.
Film Farba citov je teda v mojich očiach kvalitný entertainment, ktorého dobre premyslená predloha nedáva hrdinom do rúk idealistické víťazstvo a priamu kapituláciu systému, ale ukončuje ich príbeh realisticky a so všetkými následkami, ktoré príbeh rozohráva. Vynikajúce herecké výkony zas dodávajú filmu potrebnú duševnú hĺbku, ktorá Vás neraz dovedie k slzám. Avšak inšpiratívnosť filmu stojí len a len na emóciách, a tie sú iba dočasné; len myšlienky filmu dokážu pretrvať a zanechať stopu – a práve preto táto dráma ako svedectvo doby neobstojí. Z rovnakého dôvodu sú výčitky smerované na film zo strany černošských organizácií viac ako na mieste. Hovoria nielen o triviliazácii celého problému, ale námietky sa týkajú aj toho, že príbeh úplne opomína sexuálne obťažovanie, ktorému boli často černošské ženy v bielych domácnostiach vystavované.
Snímka s veľkými nádejami na Oscara je teda výborne vyrozprávaná a o to lepšie zahraná, no chýba jej druhý plán, ktorý by ten prvý vytrhol z roviny sentimentálnosti. Patrí medzi tie najlepšie „must see“ filmy, čo Hollywood za posledné mesiace vyprodukoval, no jeho nedostatok si poľahky uvedomíte, keď z vášho vedomia vyprchá tak rýchlo, ako ktorýkoľvek iný film. A to by dráma, ktorá si berie do rany tak vážnu a výbušnú tému, akou je rasizmus, nemala.
