Falco

Petra K. Adamková
Petra K. Adamková
Recenzia

Originálny názov: Falco – Verdammt, wir leben noch!

Žáner: biografická dráma
Minutáž: 109 minút
Krajina pôvodu: Rakúsko, Nemecko
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Thomas Roth
Scenár: Thomas Roth
Kamera: Jo Molitoris
Hudba: Lothar Scherpe
Hrajú: Manuel Rubey, Nicholas Ofgzarek, Christian Tramitz, Patricia Aulitzky, Susi Stach, Markus Mössmer, Martin Loos

FalcoDesaťročné „výročie“ nešťastného úmrtia jedinej rakúskej svetovej speváckej legendy a prvého bieleho rapera nemôže ostať bez povšimnutia. Týmto heslom sa asi riadili filmári a svoju víziu si splnili stoj čo stoj. Akákoľvek biografia sama o sebe sľubuje autentický a jedinečný pohľad pod make up prominenta. V prípade Falca film bohužiaľ málokedy prekračuje hranice obyčajného vyratúvania faktov a priamočiareho rozprávania, ktoré nás prevedie z bodu A do bodu B.

V prvých minútach filmu sa nám v Dominikánskej republike načrtáva drogami poznačený koniec slávneho speváka z úst čašníčky (ktorú si zahrala extravagantná speváčka a modelka Grace Jones). Jej expresívny popis zrážky terénneho auta s autobusom je prerušený plynulou dejovou líniou, v ktorej sa zoznamujeme s mladým Johannom Hölzelom, ktorý odmala vyniká hudobným talentom a nemalými ambíciami, ale jeho realistickejšie založená matka ho usmerní správnym – čítaj „školopovinným“ – smerom. V tomto období sa zoznamuje so svojim celoživotným priateľom Billym, neskôr jeho jediným spojením s realitou, ktorý je ale iba výplodom scenáristu. O pár rokov neskôr už Johann („zamaskovaný“ dlhými neupravenými vlasmi) brnká na gitaru v niekoľkých hudobných formáciách. Východiskom z anonymity bolo preňho päťročné pôsobenie v puck-rockovej kapele Drahdiwaberl, v ktorej sa nielen prvýkrát stretol so spoločníkom všetkých hudobníkov – kokaínom – ale v ktorej vzniká jeho umelecké alterego Falco a aj prvá skladba. A ďalej, ako sa dá očakávať, sledujeme trocha obohraný scenár stúpania a klesania profesionálneho aj súkromného života, tvorivých a rodinných kríz, hádok a zmierení.

Scenáristické nedostatky (nerealistické dialógy a dej rovnejší než priamka) sú čiastočne vyvážené kvalitným obsadením a naturalistickým hereckým prejavom postáv, ktoré obkolesujú mladého Manuela Rubeyho, frontmana rakúskej skupiny Mondscheiner. Neskúsený herec zvládol rozporuplnú rolu s agresívnou gestikuláciou veľmi dobre (okrem niektorých scén z poslednej abstinentskej fázy, keď jeho anjelsky usmiata tvár pôsobí, akoby sa mu v žilách nazbieralo viac drog ako počas celého filmu). Okrem toho, že Falcovi, ktorý miestami balansoval na hranici schizofrénie, prepožičal tvár, perfektne prespieval aj jeho najväčšie hity.

Falco Falco

Slabým článkom na druhej strane boli Rubeyho pódiové vystúpenia, ktoré boli buď zle zosynchronizované so zvukom, alebo skrátka nevedeli potlačiť Rakúšanov nepresvedčivý spev na playback. Za veľké klady považujem kameru (ojedinelé špeciálne efekty) a strih, ktoré priemernému deju dodávajú potrebnú dynamiku a pútavosť. Oceňujem aj Falcovo netradičné vnímanie úspechu, za ktorým mohol nasledovať len rýchly prepad do hudobného zabudnutia – či je tento sebazničujúci postoj založený na reálnom životnom pocite hudobníka, to neviem.

Z globálneho pohľadu, film nič nové nepriniesol: vzostup, drogy, kríza, zničená rodina, neúspešné pokusy o comeback a nakoniec zbytočná smrť (ak by sa týmto scenárom uberal život každého talentu, celá umelecká obec by dávno vymrela). Tu však nešlo o revolučný prístup a ani o dychberúci rozbor výnimočnej a komplikovanej osobnosti, ale o jednoduchú a vďaka tomu aj mierne sentimentálnu poctu „národnému hrdinovi“. Ak by sa scenáru venovalo viac času a výskumu, pred nami by možno nestál filmový míľnik, ale aspoň hodnotný a pozoruhodný portrét jedinej európskej popstar – a bez toho? Film, ktorý vám ozrejmí len to, kým Falco bol, kedy a kde žil a ako zomrel.

/