Dom

Michal Lipták
Recenzie

Žáner:dráma
Minutáž: 100 minút
Krajina: Slovensko, Česká republika
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Zuzana Liová
Scenár: Zuzana Liová
Kamera: Jan Baset Střítežský, Juraj Chlpík
Hudba: Walter Kraft
Hrajú: Miroslav Krobot, Judit Bárdos, Taťjana Medvecká a ďalší

Dom (2011)Generačný konflikt, frustrácia mladých ľudí z možností, ktoré dnes ponúka život na Slovensku, a frustrácia starších ľudí z tejto frustrácie: to sú základné témy filmu Dom, autorského kino-debutu režisérky Zuzany Liovej.

Imrich (Miroslav Krobot) investuje všetok svoj voľný čas do stavby ďalších dvoch domov na svojom pozemku, ktoré majú upevniť rodinné putá. Jeden má byť pre jeho staršiu dcéru Janu (Lucia Jašková), vydatú s troma deťmi, druhý pre jeho mladšiu maturujúcu dcéru Evu (Judit Bárdos). Avšak Jana so svojím manželom Milanom (Marek Geišberg) – ktorého jej otec neschvaľoval – mala pôvodne inú predstavu o živote, a skúšala šťastie v zahraničí. Keď sa vráti a dom by sa jej aj s rodinou hodil, odcudzenie od otca je už príliš veľké. Na Janinom dome teda stavebné práce nepokračujú, Imrich stavia Evin dom. Mladšia Eva však žiadny dom nepotrebuje, jej snom je nájsť si prácu v Londýne.

Ak už pri tejto synopse máte určitú predstavu, ako by film mohol skončiť, tak je to presne tá istá predstava, ktorú budete mať počas expozície príbehu už po niekoľkých minútach filmu. Určitá „predvídateľnosť“ však na tomto mieste nie je mienené ako kritika. Dráma totiž spočíva v tom, že aj keď si stále uvedomujeme, ako jednoducho by sa dal vyriešiť problémový „objektívny“ stav, tak rozumieme všetkým „subjektívnym“ prekážkam – motiváciám postáv –, ktoré bránia dosiahnutiu tohto stavu. Liovej sa rozhodne darí učiniť vnútorné pohnútky jej postáv pochopiteľných pre diváka.

Dom (2011) Dom (2011)

Zároveň sa Liová, podľa nepísaného pravidla žánru realistickej drámy, snaží byť voči svojim postavám a ich motiváciám nestranná. A to vo všetkých formálnych aspektoch: jednak vyžadovaním trocha „tlmenejšieho“ herectva, aby žiadna postava svojimi prejavmi nevystupovala nad ostatné, jednak neinvazívnou prácou s kamerou, jednak citlivým strihom, aby jednotlivé juxtapozície (postavenie dvoch oddelených scén proti sebe pomocou strihu) nevyznievali hodnotiaco. Napriek tomu však film, a to bez ohľadu na zámer autorky, má v konečnom dôsledku veľmi konkrétne posolstvo.

Film nám totiž dáva dobré možnosti pochybovať jednak o Janinom partnerovi, jednak o premyslenosti životnej cesty, ktorú si Eva volí. Takže Imrichova frustrácia je pre nás pochopiteľná. Ale zároveň vidíme, že celý konflikt spočíva v jeho vyrovnávaní sa s touto frustráciou: jednak snaha vnútiť svoje hodnoty svojim dcéram, a jednak v komunikačnej bariére, ktorú medzi seba a svoje dcéry stavia, keď sa mu to nedarí. (Možno postupné zväčšovanie múrov nechceného domu pre Evu v priebehu filmu je metaforou tejto zväčšujúcej sa komunikačnej bariéry.) A teda vidíme, že jeden spôsob riešenia celého medzigeneračného konfliktu spočíva v tom, že Imrich prestane svoju frustráciu riešiť takto.

Dom (2011) Dom (2011)

A film diváka vedie k tomuto spôsobu riešenia. Najmä preto, že vo vzťahu Imricha a Evy je to vždy Imrich, ktorý koná, a Eva len pasívne reaguje. Jej jediným pozitívnym a nie reaktívnym konaním je rozhodnutie ísť do Londýna. Avšak nevidíme, akým spôsobom dospieva k tomuto rozhodnutiu, akým spôsobom ho zdôvodňuje, či to – hrubo povedané – nie je len pubertálny „úlet“. Ak by Liová viac rozvila toto, tak by som dokonca oželel celú príbehovú líniu o milostnom vzťahu Evy a jej učiteľa angličtiny Jakuba (Marián Mitaš), ktorý je jasne čitateľný ako „náhrada“ lásky, ktorej sa jej nedostáva od otca. Táto línia však v zásade len symbolizuje odcudzenie medzi ňou a otcom, ale nič podstatné k nemu nepridáva. Takže z pohľadu diváka ani Imrich nemôže prekonať svoju frustráciu tým, že pochopí, o čo Eve ide s jej londýnskym snom. Môže sa so svojou frustráciou vysporiadať len tak, že – namiesto vynucovania a „trucovania“ – rezignuje.

Ku generačnému konfliktu ako takému vždy patrí odcudzenie. A rezignácia je vždy možným riešením. Avšak zároveň platí, že nikdy nejde o generačný konflikt ako taký, ale vždy o konkrétny generačný konflikt na pozadí konkrétnej spoločenskej situácie. Tým, že sa Liová sústredí výlučne na odcudzenie, ktorého pôvodcom je Imrich, a nesústredí sa na zdroj Evinej frustrácie z možností života na Slovensku, prichádza film o možný politický rozmer, ktorý mi tam následne chýba. Odchod za prácou do zahraničia je totiž vždy politickým konaním, aj keď nie je politicky motivovaný.

Dom (2011) Dom (2011)

Samozrejme mi je jasné, že Zuzana Liová je apolitická zámerne. V dôsledku toho je však posolstvo filmu veľmi depresívne. Zdá sa, že v tomto filme si musí mladá generácia – Eva a Jana – prejsť svojim vlastnými zlyhaniami, pretože staršia generácia – Imrich – zlyhala v tom, aby komunikovala svoje skúsenosti. A keďže iné riešenie nie je vo filme ponúknuté, zdá sa, že každá mladá generácia si musí prejsť svojimi zlyhaniami a staršia generácia ich musí len nechať. No a v tomto bode sa z apolitickosti stáva istým spôsobom politický komentár v širšom zmysle: nie v tom, že by Liová akokoľvek komentovala súčasnú politickú situáciu, ale v tom, že jej film implikuje, že riešenie medzigeneračných konfliktov je nezávislé na politickom konaní a jeho obsahu.

V tomto je napokon film pre mňa nielen depresívny, ale podľa mňa hovorí menej, ako by mohol. Zároveň však rešpektujem Liovej pozíciu. Faktom totiž je, že Liová je veľmi konzistentná tak v držaní pozície, z ktorej príbeh rozpráva, ako aj vo využívaní nástrojov na vyrozprávanie tohto príbehu z tejto pozície. Vlastne to ani nemienim až tak ako kritiku, ako skôr námet na diskusiu. V čase, kedy sú mnohí naši mladí filmári pomerne zmätení v snahe byť aktuálni, sa Liová ukazuje byť veľmi talentovanou filmárkou. Dôležité napokon nie je, aby nám umenie dávalo odpovede, ale aby kládlo otázky, čo Dom určite robí. A z tohto pohľadu sa ho rozhodne oplatí vidieť.