Deti moje

Róbert Feldmár
Recenzie

Originálny názov: The Descendants

Žáner: komédia, dráma
Minutáž: 115 minút
Krajina: USA
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Alexander Payne
Scenár: Alexander Payne, Nat Faxon, Jim Rash, Kaui Hart Hemmings
Kamera: Phedon Papamichael
Hrajú: George Clooney, Shailene Woodley, Amara Miller, Nick Krause, Patricia Hastie, Grace A. Cruz, Kim Gennaula, Karen Kuioka Hironaga, Carmen Kaichi, Kaui Hart Hemmings, Beau Bridges, Matt Corboy a ďalší

Deti moje (The Descendants, 2011)Sezóna udeľovania najrôznejších ocenení za uplynulý rok je v plnom prúde. Pre filmových fanúšikov však vyvrcholí až februárovým udeľovaním vôbec najprestížnejších cien Akadémie, Oscarov. V zámorských kinách sa tituly s najväčšími šancami dostávajú do distribúcie od neskorej jesene, no slovenský distribútori s cieľom zvýšiť návštevnosť zvyčajne s ich uvedením čakajú až do obdobia po slávnostnej ceremónii. Aj preto je príjemné, že Deti moje sa slovenskej premiéry dočkali už v polovici januára. Novinku režiséra Alexandra Payna, totiž sprevádzajú nadšené reakcie, ktoré ju pasujú do pozície oscarového favorita, hoci na definitívny názor amerických akademikov si ešte chvíľu počkáme.

Matt King (George Clooney) žije s manželkou a dvoma dcérami, Alexandrou a Scottie, relatívne spokojný život na jednom z havajských ostrovov, keď sa jeho svet z ničoho nič obráti naruby. Jeho žena utrpela pri pretekoch motorových člnov ťažký úraz hlavy po ktorom zostala v kóme pripútaná na nemocničné lôžko. Matt sa preto napokon rozhodne navštíviť najbližšiu rodinu a priateľov a pripraviť ich na najhoršie. S dvomi svojskými potomkami navyše s povinnosťou dohliadnuť na odpredaj veľkého množstva rodinnej pôdy a nepríjemnou novinkou na krku tak má pred sebou doposiaľ najnáročnejšie dni svojho doterajšieho života.

Deti moje (The Descendants, 2011) Deti moje (The Descendants, 2011)

Na základe predchádzajúceho odstavca si možno poviete – ďalšia americká indie konverzačka zahŕňajúca diváka univerzálnymi životnými múdrosťami. A vlastne to aj je svojim spôsobom pravda, pretože hneď v úvode nás hlavný hrdina oboznámi, že len preto, že žijete na mieste ako Havaj, neznamená, že vaše problémy sú menej závažné než kohokoľvek iného. Našťastie to je jediná univerzálna múdrosť, ktorá zaznie priamo z úst postáv. To je zároveň aj jednou z hlavných devíz filmu – Payne vie ako životné pravdy a situácie, ktoré by v rukách iného tvorcu vyzneli trápne či ako klišé, dávkovať v rozumnej miere a predovšetkým ich neťahá do vôd absurdnej patetickosti, kde by pôsobili nechcene smiešne. V tom mu výrazne pomáha aj umiestnenie deja, pretože zábery fascinujúcej havajskej prírody si asi málokto z nás spája s návštevami ťažko chorých blízkych v nemocnici.

Ešte výraznejším tromfom filmu však je vynikajúce obsadenie. George Clooney podáva výkon, ktorým si naozaj hlasno žiada o Oscara. Nie veľkolepými gestami či prejavmi, ale v duchu zachovávajúcom koncept celého filmu, prirodzeným minimalistickým vystupovaním, ktoré dokonale vystihuje šok a omráčenie, v akom by sa asi nachádzal každý človek v podobnej situácii. Veľmi príjemným prekvapením je, u nás doposiaľ neznáma, dvadsaťročná Shailene Woodley, vďaka ktorej pôsobí Alex (Mattova staršia dcéra) autenticky a uveriteľne aj počas emocionálne najvypätejších momentov filmu. Bolo by obrovským sklamaním keby jej oscarová nominácia ušla na úkor 3546. nominácie strojenej Železnej lady Maryl Streep. A dôležitým článkom je aj Sid Nicka Crausea, ktorý sa stará o väčšinu humorných vložiek a divákom dovoľuje úprimne sa smiať aj v situáciách, kedy by nás za to naši rodičia či starí rodičia príliš nepochválili.

Deti moje (The Descendants, 2011) Deti moje (The Descendants, 2011)

Krásy Havaja sa tvorcom podarilo do filmu zakomponovať veľmi efektívne a elegantne, o niečo menej úspešní však boli s hudbou. Našťastie sa nejedná sa o extrémne závažný problém, no na viacerých úsekom by možno prospelo nahradenie typických havajských rytmov iným hudobným sprievodom. Časť publika bude možno sklamaná aj pomerne lineárne plynúcim dejom, v ktorom sa nedočká žiadneho zásadného zvratu. Na druhej strane, aj to prispieva k uveriteľnosti celého filmu a podkresľuje, skutočnosť, že v niektorých prípadoch zrejme nie je iná možnosť, než vyrovnať sa so životom tak, ako plynie.Deti moje nie sú filmovou revolúciou či redefinovaním žánru. Je to ale kus poctivej filmárčiny – jednoduchý príbeh v netypických kulisách, ktorého hlavnými devízami sú prirodzenosť a spontánnosť, výborné herecké výkony a isté režijné vedenie. Film vás možno pri záverečných titulkoch „nevypľuje úplne vyžmýkaných,“ no rozprestrie viacero zaujímavých tém a nevyparí sa z hlavy pri prvom zafúkaní januárového severáka – návšteva kina teda rozhodne stojí za to.