Dogman (2018). © CinemArt SK

Meno Matteo Garrone by malo byť známe najmä fanúšikom talianskeho filmu. Autor sa preslávil filmom Gomora (2008). Adaptácia bestselleru, ktorý nesie rovnaký názov, dokonca bojovala za Taliansko o Oscara za najlepší cudzojazyčný film. Od drsného prostredia talianskeho predmestia si „oddýchol“ komédiou Reality Show (2012) a fantasy hororom Rozprávka rozprávok (2015). Na plátna aj slovenských kín sa však 49-ročný režisér vracia s tým, čo jeho meno preslávilo najviac – neskreslený pohľad na súčasné Taliansko.

V najnovšej snímke Dogman sledujeme na špinavom prímorskom predmestí príbeh Marcella – drobného muža s veľkým srdcom. V komunite obľúbený majiteľ salónu pre psy (Marcello Fonte) má pokojný, monotónny, no pohodový život, ktorý okrem práce vypĺňa potápaním s milovanou dcérou a partičkou futbalu s miestnymi kamarátmi. Avšak schátralé sídlisko píše aj iné príbehy. Okrem všadeprítomných drog, hazardu a prostitúcie má toto miesto aj jeden konkrétny problém. Jeho meno je Simone (Edoardo Pesce), surovec, ktorý terorizuje celé okolie nevypočítateľným a často násilným správaním. Tomuto správaniu sa nevyhne ani Marcello, ktorého bitkár rád ponižuje a dokazuje si na ňom svoju dominanciu.

Disharmonický vzťah je ústredným motívom celej snímky. Tu však narážam na problém, keďže film nevysvetľuje, prečo to hlavnú postavu tak tiahne k svojmu tyranovi aj napriek nespočetným ublíženiam. A jednoduché vysvetlenie, že dobrosrdečný Matteo chce byť zadobre s každým, aj keby mu to malo ublížiť, mi jednoducho nestačí.

Režisér Garrone už predtým dokázal, že vie točiť snímky veľmi naturálne, bez akéhokoľvek pátosu či predstierania. Spoločne s kamerou Nicolaia Brüela je tento poznatok najväčšou devízou filmu Dogman. Atmosféra, ktorá na diváka pôsobí z plátna, je takmer hmatateľná, k čomu dopomáhajú najmä vynikajúce herecké výkony na čele s hlavným predstaviteľom Marcellom Fontem (z Cannes si odniesol cenu za najlepší herecký výkon). Spoločne s podmanivou hudbou je to výborný koktejl, ktorý pláva niekde medzi festivalovou artovkou, blockbusterovou peckou a prekvapkom plným násilia na Dvojke o tretej ráno. Práve vďaka tomuto presahu bez vyhranenej cieľovky je Dogman veľmi razantnou drámou, ktorá ide pod kožu v otázkach šikany, dominancie a v neposlednom rade túžby po spoločenskej akceptácii.

Dogman (2018). © CinemArt SK

V druhej polovici snímky príbeh pokračuje lineárnejšie. Katalyzátorom udalostí je túžba po pomste. Motivácia hlavného protagonistu a s ňou späté činy sú jednoznačné a film speje k nevyhnutnému záveru. Ten síce nie je taký prekvapujúci, avšak spôsob akým je podaný, je drsný a šokujúci, čo diváka posúva do diskomfortnej zóny a doznieva dlho potom, čo opustí kino. Trocha zamrzí absencia akejkoľvek scény, v ktorej vidíme zmenu v správaní hlavnej postavy voči svojmu tyranovi, avšak zo vzniknutých situácii pred a po zlomovom bode nie je zložité pre diváka si ju domyslieť. Zúfalá snaha vrátiť všetko do starých koľají, aj keď je už neskoro, tak prináša v záverečných 15 minútach trpké vyvrcholenie tragédie antických rozmerov.

Garrone do sociálnej drámy veľmi dobre komponuje odkazy na absurdnosť a nefunkčnosť právneho i sociálneho systému a uvažuje o hraniciach medzi morálkou a ľudskosťou. Silná snímka, často označovaná aj za mestský western, mení pozície psa a jeho pána a aj s drobnými chybičkami sa na ňu veľmi dobre pozerá.